V Toronte sa v pondelok večer písala ďalšia kapitola slovenského hokeja. Zdeno Chára, ikona s nezameniteľnou postavou aj povahou, sa stal štvrtým Slovákom uvedeným do Siene slávy NHL. Po Stanovi Mikitovi, Petrovi Šťastnom a Mariánovi Hossovi sa medzi legendy zapísal aj muž, ktorý roky stelesňoval profesionalitu, líderstvo a pokoru.
Slávnostný večer sa niesol v emotívnom duchu. Ďakovnú plaketu mu odovzdal jeho niekdajší idol, legendárny obranca Nicklas Lidström. Keď si obaja podali ruky, publikum vstalo. A hneď nato Chára vytiahol z vrecka papier s pripraveným prejavom, ktorý trval takmer deväť minút – deväť minút plných spomienok, humoru a dojatia.
„V Trenčíne snívaš o nezlomenej hokejke“
V úvode svojej reči sa bývalý kapitán Bostonu Bruins poďakoval za česť, ktorá sa mu dostala: „Je ťažké nájsť slová, ktorými by som popísal túto poctu a aký som za ňu vďačný. Ďakujem za prijatie mňa a mojej rodiny do tejto skvelej komunity. Byť len štvrtým Slovákom po Stanovi Mikitovi, Petrovi Šťastnom a mojom výbornom kamarátovi Mariánovi Hossovi je úžasné,“ povedal Chára vo svojej ďakovnej reči.
S úsmevom si zaspomínal aj na začiatky doma na Slovensku: „Keď vyrastáš v slovenskom malom meste ako Trenčín, nesnívaš o takýchto veciach. Snívaš o malom kúsku ľadu, ktorý sa neroztopí pred tým, ako dotrénuješ. Snívaš o tom, že nájdeš hokejku, ktorá nie je zlomená alebo korčule, ktoré ti ešte pár rokov vydržia,“ dodal.
Už tu bolo jasné, že nejde len o hokejový príbeh – ale o rozprávanie človeka, ktorý sa cez disciplínu, pokoru a tvrdú prácu dostal až na samotný vrchol sveta.
„Kto pustil dnu toho basketbalistu?“
Nezabudol ani na začiatky v zámorí. V Kanade sa totiž musel naučiť nielen nový jazyk, ale aj nový spôsob života. „Keď som prišiel do Severnej Ameriky, bol som len veľký chlapec, ktorý ledva vedel po anglicky,“ spomínal Chára. „Mal som však šťastie na rodiny, ktoré ma prijali ako vlastného syna. Pomohli mi naučiť sa hrať severoamerický štýl.“
A práve tu prišla jedna z najvtipnejších častí jeho príhovoru, keď si vybavil svoj prvý NHL kemp: „Prišiel som do šatne a niekto sa opýtal: Kto pustil dnu toho basketbalistu? Bol to môj spoluhráč Žigmund Pálffy,“ rozosmial sa Chára.
Kapitán, ktorý viedol Boston k Stanley Cupu
Po rokoch tvrdej práce sa stal symbolom Bostonu. Keď si ho klub vybral za kapitána, dostal nielen písmeno „C“ na dres, ale aj obrovskú zodpovednosť. „Byť menovaný za kapitána bola obrovská česť,“ povedal. „Bol som hrdý, že som mohol viesť úžasnú skupinu hráčov k Stanley Cupu v roku 2011. Všetci sme chceli to isté. Mesiace sme spolu bojovali, vedeli sme, že máme na to. Bola to partia chlapcov, ktorá nechcela sklamať svojich spoluhráčov.“
Fanúšikovia Bostonu ho dodnes považujú za srdce tímu – nie len pre jeho výšku a tvrdosť, ale pre ľudskosť, s akou sa staral o kabínu.
Bergeron, Marchand a rodina nad všetko
Zdeno spomenul množstvo mien, no jedno zdôraznil: „Chcem vyzdvihnúť jedného hráča a poďakovať sa Patriceovi Bergeronovi – jednému z najväčších lídrov, ktorých som stretol a s ktorými som hral. Pomáhal si mi byť lepším lídrom a hráčom, ale čo je najdôležitejšie, aj lepším človekom,“ vyznal sa Chára.
S úsmevom spomenul aj drobný „podraz“ Brada Marchanda, pričom sa v sále ozval smiech. Dokonca aj jeho manželka Tatiana sa pri tej spomienke usmiala – a práve jej Chára venoval najemotívnejšie slová večera: „Ty si bola ten, čo robí všetko doma. Ty si dôvod, prečo tu dnes stojím. Táto česť je viac tvoja ako moja. Ja som hral šport, ktorý milujem, ale ty si bola dušou a srdcom našej rodiny.“
Poďakovanie rodičom a hokeju samotnému
V závere reči nezabudol na korene: „Musím poďakovať mojim rodičom, sestre Barbore. Mama Veronika, ďakujem ti za lásku, podporu a za to, že si ma vychovala, aby som zostal pokorný. Otec Zdeněk, ty si ma priviedol k tejto hre. Bol si môj prvý tréner a vždy si mi pripomínal, že žiadne sny sa neplnia bez disciplíny, obety, vôle a tvrdej práce,“ povedal Chára dojatým hlasom.
A nakoniec pridal vetu, ktorá vystihla celú jeho kariéru: „Dal som do hokeja všetko a dostal viac, ako by som si vedel predstaviť.“ Zdeno Chára sa v Sieni slávy ocitol právom. Nie len ako obranca s najtvrdšou strelou, ale ako osobnosť, ktorá hokej robila lepším. Jeho prejav v Toronte nebol len spomienkou na kariéru – bol dôkazom, že aj v športe, kde sa hrá telom, zostáva najdôležitejšie to, čo je v srdci.
