Jan Werich patrí medzi neprehliadnuteľné osobnosti českej kultúry. Jeho meno sa stalo synonymom inteligentného humoru, ktorý oslovoval široké vrstvy publika – od náročného intelektuála po bežného človeka.
Hoci sa jeho sláva najmä u mladšej generácie pomaly vytráca, jeho vplyv na kultúrne povedomie Čechov i Slovákov je nepopierateľný. Spolu s Voskovcom formoval tvár Osvobozeného divadla a svojím originálnym prejavom inšpiroval generácie komikov ako Horníček, Lasica či Satinský. Bol múdry, vtipný, ľudský – a zároveň plný protikladov. Informuje denník Pravda.
Tichý svet za dverami vily na Kampe
Na verejnosti bol Werich známy ako zábavný spoločník, filmový herec a ostrý glosátor spoločenského diania. Doma však viedol zložitejší život, ktorý zostal pre verejnosť dlho zahalený tajomstvom. Žil v pražskej vile na Kampe so svojou manželkou Zdenkou a dcérou Janou, neskôr aj s vnučkou Zdenkou, ktorú rodina volala Fanča. Práve ona bola kľúčovou postavou knihy scenáristky Terezy Brdečkovej “O Jane a Zdenkách kolem Jana Wericha“, v ktorej prvýkrát podrobne odkrýva zákulisie rodinného života slávneho umelca.
Fanča autorke poskytla súkromnú korešpondenciu, fotografie, osobné zápisky a vlastné spomienky. Vďaka tomu mohla vzniknúť kniha plná intímnych detailov, ktorá ukazuje Wericha nielen ako velikána českej kultúry, ale aj ako muža obklopeného milujúcimi ženami – a zároveň ako človeka, ktorý im neraz nevedomky ubližoval.
Láska, smútok a alkohol
Podľa Terezy Brdečkovej bol alkohol v normalizačnej spoločnosti všadeprítomný. Pilo sa doma, na pracoviskách, počas prvomájových sprievodov i schôdzí. Bolo to tiché „bratstvo pochopenia“ – ak niekto neprišiel do práce kvôli opici, bolo to v poriadku, horšie sa brali vážnejšie dôvody.
Pitie bolo formou úniku – pred neslobodou, beznádejou a nesplnenými snami. Pri poháriku sa rozväzovali jazyky, vznikali dočasné ostrovčeky slobody, kde sa dalo rozprávať aj proti režimu – a bralo sa to s nadhľadom. Niektorí špekulujú, či to bola zámerná stratégia štátu, podobná ako v Sovietskom zväze, kde sa pilo ešte viac. Skôr to však bol kultúrny jav – pretrvávajúca tradícia, ktorá sa v normalizačných časoch len prehĺbila.
Za múrmi vily sa skrývali rodinné drámy, ktoré by nikto nečakal. Werich bol spoločenský, rád si vypil, no málokto ho videl opitého. Alkohol sa však stal nenápadným a zároveň ničivým spoločníkom domácnosti. Manželka Zdenka – inteligentná, noblesná a spočiatku pevne stojaca žena, ktorá manažovala Osvobozené divadlo aj rodinný chod – v neskoršom veku podľahla závislosti. Alkohol u nej spúšťal depresie a psychické poruchy.
Rovnaký osud postihol aj ich dcéru Janu, herečku, ktorá zomrela len rok po otcovej smrti na rakovinu vo veku 45 rokov. Vyrastala v tieni silnej osobnosti a cítila frustráciu z toho, že nemala dostatočný priestor na rozlet. Otec ju síce miloval, ale zároveň ju v spoločných vystúpeniach ironizoval a potláčal. Ich relácia “Táto, povídej“ bola ukážkou ich komplikovaného vzťahu – dominantný otec a ambiciózna dcéra, ktorá zápasila o uznanie.
Janu trápilo aj to, že Werich rodinu po vojne neudržal v USA, kde počas vojny pôsobil v exile. Verila, že v slobodnom svete by mohli žiť iný život. On však cítil, že jeho umelecký talent má miesto v Európe – a najmä v rodnom Československu.
Jan Werich mu zostal verný aj počas najtvrdších rokov normalizácie. Aj keď bol oficiálne tolerovaný režimom, nevyhýbal sa kritike. Napriek tomu viacerých šokoval, keď na sklonku života podpísal prehlásenie proti signatárom Charty 77. Tento podpis sa dodnes interpretuje rôzne – niektorí ho obhajujú ako čin starého a unaveného človeka, iní ho považujú za zlyhanie.
Golem v pivnici a odkaz večného klauna
Dnes je vo vile na Kampe, kde Werich prežil väčšinu života, múzeum venované jeho osobnosti. V pivnici nájdete inštaláciu s názvom Golem – symbol múdrosti, humoru, ale aj tichej melanchólie, ktorá sprevádzala Wericha celý život.
Jeho odkaz je stále živý. Nebol len vtipný, bol múdry. Nebol len ľudový, bol hlboký. A jeho život, plný protikladov, je dôkazom, že aj géniovia sú len ľudia – so svojimi slabosťami, láskami, omylmi a tichými bolesťami, ktoré zostávajú skryté za oponou.
