Na sociálnej sieti Reddit sa nedávno objavil historický dokument, ktorý odhalil šokujúce požiadavky, aké museli letušky spĺňať v 50. rokoch minulého storočia, aby mohli pracovať pre letecké spoločnosti Chicago a Southern Air Lines. Tento list vyvolal veľkú vlnu pobúrenia a prekvapenia medzi internetovými užívateľmi, ktorí sa nemohli ubrániť zdeseniu z diskriminačných a nepochopiteľných podmienok, ktoré ženy museli splniť, aby získali prácu v tomto odvetví.
Dokument, datovaný na rok 1954, odhaľuje, že letušky v tej dobe neabsolvovali náročné školenia ako dnes.
Požiadavky na prácu letušky v roku 1954
od u/ineedtofiguremyshit in interestasfuck
Namiesto toho boli považované za symbol luxusu a atraktívnosti, pričom hlavné požiadavky sa zameriavali na vzhľad a mladistvý vzhľad, nie na odborné zručnosti alebo kvalifikáciu. Požiadavky vtedy zahŕňali, že letušky museli byť slobodné, nemohli byť zadané a ich vek sa musel pohybovať medzi 22 a 28 rokmi. Okrem toho sa kládli špecifické požiadavky na výšku (157 až 165 cm), hmotnosť (45 až 54 kg) a dokonca aj na to, že museli mať zdravé zuby, štíhle nohy a prirodzenú farbu vlasov.
Medzi ďalšími podmienkami bola požiadavka na správne držanie tela, pekné ruky a čistú pleť. Letušky museli byť tiež milé, ochotné vyhovieť, schopné viesť konverzáciu a mali mať vyrovnanú povahu. Čitatelia, ktorí si tento zoznam prečítali, hovorili, že sa im to zdá byť absurdné, keďže sa v ňom ani nenachádzali nároky na odborné zručnosti, ktoré by dnes boli nevyhnutné. Niektorí komentovali, že zoznam pôsobí ako profil na zoznamke, iní podotkli, že požiadavky na vzhľad pripomínajú niečo medzi modelingovou kariérou a pracovnou ponukou.
Bývalí zamestnanci leteckých spoločností z tej doby sa k tomu vyjadrili s iróniou, pričom poukazovali na to, ako v tej dobe bolo prioritou byť štíhly a krásny, než mať skutočné odborné zručnosti alebo skúsenosti. Niektorí si z tejto absurdnej situácie robili žarty, iní však zdôraznili, že vtedy šlo o obdobie, ktoré kládlo na ženy neúnosné nároky na vzhľad a vyjadrovalo sa k nim ako k „výkladnej skrini“, nie ako k profesionálkam.
