Novotný stál na čele KSČ už od roku 1953, a od roku 1957 bol aj prezidentom. Počas jeho vlády prišiel do Prahy Nikita Chruščov, ktorý miernil stalinistickú atmosféru. Neskôr však, po nástupe Leonida Brežneva do vedenia Sovietskeho zväzu, Moskva začala opäť tvrdo zasahovať proti reformám.
Dubček a reformný kurz
Skoug si všimol, že medzi funkcionármi sa odlišovali dvaja lídri. Prvým bol Oldřich Černík, vtedy podpredseda vlády a od apríla 1968 premiér, druhým Alexander Dubček, ktorý viedol Komunistickú stranu Slovenska. Dubček bol liberálnejší, no stále prijateľný pre tvrdé línie komunistov.
Zaujímavú rolu zohrával aj ekonóm Ota Šik, člen Ústredného výboru KSČ od roku 1962 a od apríla 1968 podpredseda vlády. Počas obrodného procesu sa stal tvorcom hospodárskych reforiem. Novotný a Šik mali spoločnú minulosť – počas vojny boli väznení v nacistickom koncentračnom tábore Mauthausene. Skoug poznamenal: „Novotný bol stalinista a Šik bol sociálny demokrat, ktorý chcel slobodu.“
Pozíciu Novotného výrazne oslabila udalosť v júni 1967, keď sa konal IV. zjazd Zväzu československých spisovateľov. Intelektuáli otvorene kritizovali systém a Novotného. Čím viac sa snažil zasahovať, tým väčšie nebezpečenstvo hrozilo jeho pozícii.
Napätie medzi Moskvou a Prahou
Novotný si v auguste 1967 znepriatelil aj Slovákov, keď prišiel do Martina na oslavy stého výročia gymnázia a obvinil pracovníkov Matice slovenskej z tzv. buržoázneho nacionalizmu. Medzi kritikov patril aj Dubček. Napätie medzi reformnými a konzervatívnymi prúdmi v KSČ rástlo, čo vytváralo prostredie, v ktorom bola invázia Varšavskej zmluvy otázkou času.
