Hoci sa Milka Zimková navždy zapísala do pamäti divákov ako nezabudnuteľná Johana z filmu Pásla kone na betóne, herečka sama túto postavu nikdy nemala rada.
Dielo, ktoré vzniklo podľa jej vlastnej knihy, síce z nej urobilo fenomén, ale ona si k nemu nevytvorila blízky vzťah.
Tragikomédia o slobodnej mame z východu Slovenska sa rýchlo stala klasikou, no sama Zimková podľa DobréNoviny priznala, že si ju pozrela len raz – ešte počas premietania na Kolibe. Napriek tomu, že napísala knihu aj scenár, a práve vďaka tomuto filmu sa stala známou tvárou slovenskej kinematografie, sa od slávnej Johany radšej dištancovala.
Natáčanie v rodnej dedine a výraz, ktorý sa ujal
Dej filmu sa odohráva na východnom Slovensku – tam, kde herečka vyrastala. Obec Okružná sa stala dejiskom natáčania a práve odtiaľ pochádza aj výraz „pásla kone na betóne“, ktorý v miestnom slangu označuje tehotnú ženu pred svadbou. Film režíroval Štefan Uher, no vznik neprebiehal vždy hladko.
Napätie medzi herečkou a režisérom
Zimková a Uher mali na výklad príbehu rozdielne názory. Ich spolupráca bola plná emócií – hádky, zatresnuté dvere a tvrdohlavé presadzovanie vízií boli bežnou súčasťou procesu. Napriek napätiu presadila aj dnes ikonickú scénu lásky pri studni, o ktorej povedala: „Dopraj tej žene trochu lásky, nemôže byť stále len s kravami, a ak to nebude dobré, v najhoršom sa to vystrihne.“
Zaujímavé je, že napriek osobným nezhodám medzi hlavnou predstaviteľkou a režisérom, štáb i diváci vnímali atmosféru na natáčaní ako mimoriadne príjemnú. Konflikty ostali za zatvorenými dverami, zatiaľ čo na obrazovke vznikalo niečo, čo si ľudia pamätajú dodnes.
Scéna, ktorá sa musela zopakovať viackrát
Medzi náročnejšie momenty patrilo aj natáčanie scény so sprchujúcimi sa deťmi. Režisér bol s výsledkom nespokojný, a tak sa záber opakoval niekoľkokrát. Deti si odniesli „vodný deň“ so všetkým, čo k tomu patrí – a za svoju hereckú účasť dostali 200 československých korún.
Nad celým projektom držal dohľad Ústredný výbor Komunistickej strany. Každý deň musel byť natočený materiál posielaný na schválenie do Bratislavy. Problém nastal pri scéne svadby – straníci namietali, že Zimková nepôsobí ako typická družstevníčka. Jej výzor v elegantných červených šatách považovali za nevhodný. Herečka však odmietla ustúpiť: model si navrhla sama a trvala na tom, že do filmu patrí.
Zimková sa postarala aj o námet filmu – ten bol inšpirovaný jej vlastnou zbierkou poviedok z roku 1980.
