Planéta sa prehrieva rýchlejšie, než stíhajú pribúdať sľuby o jej záchrane. Rok 2024 sa zapísal ako najhorúcejší v histórii meraní, globálna teplota sa posunula o 1,5 °C nad úroveň druhej polovice 19. storočia a vedci varujú, že cieľ Parížskej dohody udržať oteplenie pod hranicou 2 °C sa ocitol na hrane. Ambicióznejšia varianta (limit 1,5 °C) by znamenala znížiť emisie skleníkových plynov o polovicu do piatich rokov.
Čísla hovoria jasne: ak sa to nepodarí, bude nutné CO₂ z atmosféry odčerpávať vo veľkom, aspoň šesť miliárd ton ročne od polovice storočia. Píšu o tom aj lidovky.cz.
Najjednoduchšie riešenie pozná každý a to je výsadba lesov. Stromy však nie sú nezničiteľná banka uhlíka. Požiare, ktoré v posledných rokoch pribúdajú, dokážu ich zásoby premeniť späť na uhlík vo vzduchu v priebehu dní. V roku 2024 uvoľnili horiace lesy takmer dva tisíce megaton uhlíka, čo niektorí vedci označujú ako začiatok „doby ohňovej“.
Dlhodobé riešenia sa hľadajú aj na poliach: rastlinné zvyšky možno premeniť na drevné uhlie a zapracovať do pôdy, alebo pôdu obohatiť minerálmi, ktoré viažu oxid uhličitý na stabilné zlúčeniny. Najväčší potenciál však vidia výskumníci v premene poľnohospodárskeho a lesného odpadu na stavebné materiály, ktoré CO₂ uzamknú na desaťročia. V USA by takto mohli odčerpať až šestinu vlastných emisií za cenu pod sto dolárov za tonu, ak by sa do toho pustili farmári aj lesníci.
Oceán ako uhlíková pasca
Voda pokrýva väčšinu planéty, preto sa časť pozornosti upiera na oceány. Chemické zásahy, ako je pridávanie hydroxidu sodného na zníženie kyslosti, by mohli zvýšiť ich schopnosť pohlcovať CO₂. Iné prístupy sa snažia podporiť rast mikroskopických rias „prihnojením“ železom. Tie potom pohlcujú oxid uhličitý podobne ako rastliny na súši.
Stroje, ktoré vysávajú vzduch
Najviditeľnejšie príklady priamych technológií nájdeme na Islande. Zariadenie Orca od firmy Climeworks zachytáva ročne 500 ton CO₂ na každý z ôsmich kontajnerov. Od roku 2024 ho doplnil komplex Mammoth s kapacitou 36-tisíc ton ročne. Oba systémy napája geotermálna elektráreň Hellisheidi. V Texase má čoskoro pribudnúť zariadenie schopné odstrániť 500-tisíc ton ročne.
Náklady sú však problém, momentálne od 600 do 1 000 dolárov za tonu, čo je desaťnásobok ceny európskych emisných povoleniek. Americké ministerstvo energetiky chce cenu stlačiť pod sto dolárov do roku 2032 v rámci programu Carbon Negative Shot, no vývoj brzdia rozpočtové škrty z čias prezidenta Donalda Trumpa.
Nie všetky návrhy riešia priamo skleníkové plyny. Niektoré sa snažia odraziť časť slnečného žiarenia späť do vesmíru. Myšlienky na rozptyľovanie aerosólov do stratosféry alebo na tvorbu slaných oblakov nad oceánom sa objavili už pred desaťročiami. Drobné kryštáliky soli by mohli zjasniť mraky a znížiť ohrev hladiny.
Fungovať by to mohlo, nepriamo to ukazuje aj rýchlejšie otepľovanie oceánov po tom, čo lode prešli na palivá s nízkym obsahom síry. Kedysi ich spaliny tvorili aerosóly, ktoré tienili hladinu, dne chýbajú.
Nedôvera a konflikty
Mimo výsadby stromov verejnosť geoinžinierske zásahy prijíma s nevôľou. Aktivisti sa obávajú nepredvídateľných následkov a tvrdia, že odvádzajú pozornosť od znižovania emisií. Niektoré pokusy skončili fiaskom aj pre slabú komunikáciu.
V kalifornskej Alamede zrušili test slanej hmly v zálive San Francisco po tom, čo sa mestská rada o ňom dozvedela z novín. Vedecký tím mlčal z obavy pred protestami a šanca na ďalší projekt sa tým prakticky vytratila.
Aj zmienka o aerosóloch stačí na mobilizáciu zástancov „chemtrails“, ktorí vidia v kondenzačných stopách lietadiel údajný dôkaz o tajnom rozprašovaní jedov. V USA už 28 štátov prijalo zákony, ktoré zakazujú vypúšťanie aerosólov, hoci bez vedeckého základu.
Podľa výskumu Livie Fritzovej z Aarhusu vedci považujú verejnosť za ľahko ovplyvniteľnú dezinformáciami a obávajú sa, že otvorená diskusia prinesie skôr zákazy než podporu. Ako príklad uvádzajú plány na obohatenie oceánov železom, ktoré OSN stopla moratóriom v roku 2008.
Fritzová poukazuje na to, že väčšina debát medzi vedcami a verejnosťou sa mení na „argumentačné bitky“, kde sa nepočúva, ale útočí. Úspešnejšia je takzvaná „argumentácia pre poznanie“, pri ktorej sa snažia obe strany pochopiť dôvody tej druhej.
Problém je aj vo výbere publika. Kanaďania z Planetary Technologies sa pokúsili získať podporu pre zníženie kyslosti vody v britskom Cornwalle, v regióne s ekologickými tradíciami a traumou z ropnej havárie. Projekt dopadol katastrofálne: formálna komunikácia, nedôvera a kampaň „Nechajte naše more bez chemikálií“ ho pochovali ešte pred štartom.
Šance sú väčšie tam, kde ľudia už pociťujú dôsledky klimatických zmien, alebo kde technológia prinesie viditeľný úžitok. Mladší sú otvorenejší novým riešeniam, v chudobnejších regiónoch rozhoduje praktický prínos, vo vzdelanejších zasa vedecká hodnota experimentu.
Ako pripomína Daniel Harrison, ktorý bez odporu testoval prejasňovanie oblakov pri Austrálii: „Aj veľmi dobrá technológia vám je k ničomu, keď na jej podporu nezískate verejnosť. Keď to ľudia nepodporia, nikdy to nezrealizujete.“
