Zdena Studenková patrí k ženám, ktoré s pribúdajúcimi rokmi nestrácajú na charizme, ba práve naopak – ako 71-ročná pôsobí, akoby sa jej čas vyhýbal oblúkom. Jej elegantný vzhľad i vnútorná sila sú pre mnohých inšpiráciou, najmä v tom, ako sa dokáže pozviechať po ťažkých životných pádoch a znova nájsť stabilitu. Pri každom verejnom vystúpení, napríklad aj ako členka poroty v šou Let’s Dance, žiari sebavedomím, ktoré si vybudovala cez hlboké osobné skúsenosti.
Zdena pôsobí ako žena, o ktorej verejnosť vie takmer všetko – že má výrazne mladšieho partnera, že miluje varenie a vydala kuchársku knihu, či že sa vyhýba sociálnym sieťam, pretože si váži skôr osobný kontakt so skutočnými divákmi než anonymné názory internetu. Menej známy však zostáva jej príbeh z detstva a mladosti, ktorý by slabšiu povahu mohol zlomiť. Ona však práve vďaka nemu nabrala odolnosť, ktorá ju dnes definuje. Informuje portál EVA.
Jej detstvo poznačilo zatknutie otca, ktorý bol obvinený zo spolupráce s fašistickým režimom. Ako dcéra politického väzňa sa stretávala s predsudkami a nepriazňou prostredia. V škole však excelovala, čo bolo jasným znamením, že svojou usilovnosťou a cieľavedomosťou môže preraziť. Po prepustení otca sa rodina opäť spojila, ale len na krátko. Muž, ktorý sa vrátil z väzenia, bol poznačený a svojím správaním tyranizoval manželku aj dcéru. Neustále podozrievanie, emocionálne vydieranie a napätie viedli k tomu, že matka so Zdenou utiekli z domu – so skromnými vecami a jediným kufrom.
Ich útočiskom sa stala malá izba v staršom dome, kde zdieľali sociálne zariadenia s ďalšími nájomníkmi. Napriek skromným podmienkam to bol začiatok cesty za slobodou a samostatnosťou.
Práca od mladosti ju naučila disciplíne
Zdena sa už ako tínedžerka nezľakla žiadnej výzvy. Už v pätnástich rokoch strávila celé letné prázdniny manuálnou prácou, pričom jej denná pracovná doba trvala desať hodín. Niekoľko rokov pracovala pod vedením známeho reštaurátora Alberta Leixnera a podieľala sa na obnove významných historických pamiatok v Bratislave, Devíne či v Klariskách. Reštaurovala fontány, fresky a odkrývala vrstvy omietok v kostoloch. Jej mzda bola na tú dobu nadštandardná – 12 korún za hodinu. Nešlo však len o peniaze, ale o skúsenosť, ktorá ju formovala.
„Už od 15 rokov som celé prázdniny pracovala denne desať hodín, nebol to pre mňa problém. Robila som napríklad štyri roky u Alberta Leixnera, významného reštaurátora. Reštaurovala som Kühmayerovu kačaciu fontánu, ktorá je na Šafárikovom námestí, robila som v klariskách tie barokové fresky, v Devíne v gotickom kostole sme skalpelmi odkrývali pôvodnú omietku a v ateliéri som napríklad robila jeden oltár, ktorý sa našiel zamurovaný v stene kostola,“ hovorí Zdena.
Dnes si vedome vyberá, komu venuje pozornosť. Odmieta sa zaoberať negatívnymi komentármi či anonymnými kritikmi. Svoju hodnotu nachádza v priamom kontakte s ľuďmi, ktorí si prídu pozrieť jej herecké výkony naživo. Svoj úspech pripisuje nielen talentu, ale aj oddanej práci a lojalite k tým, ktorí ju podporujú.
„Nie som živá z hejterov. Ja som živá z tých, ktorí prídu na predstavenie, pozitívne predpojatí, lebo chcú vidieť, čo viem. Ostatní ma vôbec nezaujímajú,“ povedala.
Vzťahy, ktoré ju zmenili
Zdena sa nikdy netajila tým, že prešla komplikovanými vzťahmi. Prvé manželstvo bolo pre ňu bolestivým obdobím, ktoré ju však prebudilo.
Život po boku muža závislého od alkoholu ju presvedčil, že nie všetkých ľudí možno zmeniť a nie každé manželstvo treba zachraňovať.
Neskôr vstúpila do vzťahu s režisérom, ktorý ju profesijne posunul a intelektuálne obohatil, no časom si uvedomila, že jej život v tomto partnerstve viac nevyhovuje. Nechcela zostať v zóne komfortu, ktorá by ju pripravila o mladistvú energiu a vnútorné šťastie.
„Zažila som príšerné prvé manželstvo, ktoré mi otvorilo oči a prišla som na to, že v živote nechcem žiť s alkoholikom a v živote netreba naprávať ľudí, ktorí sú nenapraviteľní. Potom som prežila druhé manželstvo s režisérom, ktorý bol vzdelaný, rozhľadený, dostala som pri ňom veľké príležitosti, naučil ma veľa v rámci práce vo filme, no potom som prišla na to, že už s ním nemôžem viac byť, lebo by som pri ňom zostarla. Že už nemôžem žiť takýmto životom,“ otvorene priznáva Studenková.
Osud jej však napokon privial do života Braňa – muža, s ktorým od začiatku cítila silné spojenie.
Hneď vedela, že on bude tým, kto jej opäť vráti stabilitu a radosť. Aj keď si uvedomuje, že vzhľadom na vek môže prísť moment, keď by si Branko chcel založiť rodinu, je s touto možnosťou zmierená. Iného partnera by už po ňom nehľadala, pretože vie, že to, čo má teraz, je pre ňu vzácne a nenahraditeľné.
Aj jej pohľad na materstvo je netypický. Má jednu dcéru, o ktorú sa stará s láskou, no otvorene hovorí, že nikdy nebola matkou, ktorá by sa úplne vzdala seba samej. Jej život sa neskončil pôrodom – práve naopak, pokračoval vlastnou cestou.
„Ja nie som nastavená tak, že by som mala deti a obetovala sa pre ne. Možno teraz vyzniem ako krkavčia matka, ale ja mojej dcére dennodenne volám, starám sa, nosím jej jedlo aj čokoľvek, ale myslím si, že nie je dobré, keď sa žena rozhodne, že jej život končí tým, že porodí deti. Nie som ani prvá a posledná taká matka,“ povedala Zdena.
Dcére pomáha, volá jej, nosí jedlo, ale zároveň si stojí za tým, že žena má mať aj svoj priestor a identitu.
Rozhodnutie, ktoré ju sprevádza celý život
Zaujímavým momentom jej minulosti bola aj interrupcia, ktorú podstúpila v mladom veku.
Vtedy cítila, že ešte nie je pripravená byť matkou.
„Veľmi som sa bála mať dieťa, tak som ho nemala. Šla som na interrupciu,“ píše v knihe.
Išlo o rozhodnutie, ktoré neľutuje a ktoré ju neskôr ešte viac pripravilo na materstvo, keď čakala svoju dcéru. Počas štúdia otehotnela so spolužiakom, no až v manželstve s režisérom Stanislavom Párnickým bola pripravená dieťa nielen priviesť na svet, ale aj vychovávať s plným vedomím zodpovednosti.
Zdena Studenková tak nepatrí len medzi ikony slovenského herectva, ale aj medzi ženy, ktoré sa nebáli postaviť vlastnej pravde, rozhodnutiam a výzvam. Jej príbeh je dôkazom, že krása môže byť trvalá, keď ju sprevádza vnútorná sila.
