Kaviareň sídli v rohu dávno zatvorenej americkej ambasády. Vysoké cementové steny budovy sú pokryté protiamerickými nástennými maľbami, už odkedy Washington prerušil vzťahy s Teheránom po iránskej revolúcii v roku 1979 a kríze rukojemníkov – ktoré stále vrhajú dlhý tieň na tento kľukatý vzťah.
Barista Amir prezrádza, že si praje, aby sa vzťahy medzi Amerikou a Iránom zlepšili. „Americké sankcie poškodzujú naše podnikanie a sťažujú nám cestovanie po svete,“ zamyslel sa počas toho, ako nalieva ďalšiu ľadovú kávu za pultom, ktorý lemuje veselý nápis – „Zachovajte pokoj a pite kávu.“
Hlavné mesto naďalej čelí ktoré čelí neistej budúcnosti. Neďaleko od kaviarne, v komplexe iránskej štátnej televíznej stanice IRIB, bol vo štvrtok odvysielaný vopred nahraný prejav najvyššieho vodcu ajatolláha Alího Chameneího.
„Američania sa od samého začiatku stavajú proti Iránskej islamskej republike,“ vyhlásil.
„Gro tvorilo vždy jednu vec: chcú, aby sme sa vzdali,“ pokračoval 86-ročný ajatolláh, o ktorom médiá tvrdia, že sa ukryl v bunkri po tom, čo Izrael rozpútal svoju bezprecedentnú vlnu útokov a zavraždil vysokých veliteľov a vedcov.
Bomby zasiahli aj televízny komplex
Jeho prejav je prvým, odkedy prezident Trump v utorok náhle vyhlásil prímerie. Z celého televízneho komplexu zostala jediná kancelária. Zvyšok je spálenou ruinou. Keď 16. júna dopadla na tento komplex izraelská bomba, hlavným štúdiom, ktoré malo vysielať prejav najvyššieho vodcu, zachvátil zúrivý požiar. Teraz je z neho len popol.
V priestoroch stále cítiť štipľavý zápach. Všetko televízne vybavenie – kamery, svetlá, statívy – sa stali zhorenými a nepoužiteľnými zariadeniami, zem pokrýva vrstva prachu od sutín.
Izrael uviedol, že sa zameral na propagandistickú zložku Islamskej republiky a obvinil ju z utajovania vojenskej operácie – toto obvinenie jej novinári odmietli.
V nemocniciach liečia desiatky zranených a zúfalých ľudí, ktorí nateraz nevidia budúcnosť ružovo. „Bojím sa, že by mohli znova zaútočiť,“ hovorí hlavná zdravotná sestra Ashraf Barghi všeobecnej nemocnice Taleghani. „Neveríme, že táto vojna skončila,“ pokračuje s poznámkou, ku ktorej sa priklonilo viacero ľudí v meste.
Keď Izrael 23. júna bombardoval neďalekú väznicu Evin, obete, vojaci aj civilisti, boli urýchlene prevezení na pohotovosť zdravotnej sestry Barghi. „Zranenia boli najhoršie, aké som zažila za svojich 32 rokov praxe ako sestra,“ rozpráva so zúfalstvom v očiach. Na jednom z oddelení sa starajú o ranených vojakov.
Odkaz vláde
Čo odkazujú vláde bežní ľudia, ktorí najviac trpia politickými rozhodnutiami? „Musia počuť, čo hovoria ľudia,“ odkazuje Ali Reza. „Chceme väčšie slobody, to je všetko, čo poviem.“
Hamed, 18-ročný univerzitný študent, reaguje so vzdorom. „Útok na naše jadrové základne s cieľom ukázať, že ‚musíte robiť, čo hovoríme‘, je v rozpore s diplomaciou,“ dodáva.
Napriek pravidlám a obmedzeniam, ktoré dlhodobo riadia ich životy, Iránci vyslovujú myšlienky, ktoré si myslia. Popritom však čakajú na ďalšie kroky svojich vládcov a lídrov vo Washingtone a mimo neho, ktoré majú výrazné dôsledky a dopady na ich životy.
