Príležitostný hamburger alebo balíček slaných lupienkov pri televízii sa môžu zdať ako nevinné prehrešky, ktoré telo hravo zvládne. Skutočné nebezpečenstvo však nečíha v jednorazovom hodovaní, ale v dlhodobom životnom štýle. Najnovšie zistenia vedcov z prestížneho Massachusettského technologického inštitútu (MIT) odhaľujú mrazivú pravdu: naše orgány nie sú stroje, ktoré sa po noci plnej nezdravého jedla jednoducho reštartujú. Naopak, pečeň si vedie presné záznamy o každom nápore tuku a po čase začína robiť nebezpečné ústupky, aby vôbec prežila, píše The New York Post.
Naša pečeň je kľúčovým filtrom a spracovateľom živín. Problém nastáva, keď ju dlhodobo bombardujeme stravou s vysokým obsahom tukov. Výskum publikovaný v prestížnom časopise Cell naznačuje, že pri neustálom preťažení sa pečeňové bunky prestávajú sústrediť na svoju hlavnú prácu – teda na rozkladanie potravy a odstraňovanie toxínov z krvi. Namiesto toho sa prepnú do „primitívneho režimu prežitia“.
Tento stav je však dvojsečnou zbraňou. Bunka sa síce snaží udržať pri živote v toxickom a tučnom prostredí, no práve táto adaptácia ju robí extrémne zraniteľnou. Podľa vedcov bunky v tomto stave aktivujú presne tie gény, ktoré neskôr potrebujú na to, aby sa zmenili na nádorové. Ide o proces zvaný tumorigenéza, pri ktorom stačí jedna nešťastná mutácia a nekontrolované bujnenie sa môže začať s obrovským náskokom.
Časovaná bomba v našom tele
Experimenty na myšiach ukázali jasnú koreláciu. U zvierat kŕmených mastnou stravou sa po roku postupne utlmovali zdravé funkcie pečene a nahrádzali ich črty typické pre rakovinové bunky. Hoci u hlodavcov tento proces trval rok, u ľudí sa tento nebezpečný scenár odohráva počas celých desaťročí. To vysvetľuje, prečo sa následky búrlivej mladosti plnej fastfoodu často prejavia až vo vyššom veku.
Analýza vzoriek ľudskej pečene potvrdila podobné vzorce. Pacienti, ktorých bunky vykazovali známky „stresového prežívania“ namiesto bežnej funkcie, mali po diagnostikovaní rakoviny podstatne horšie vyhliadky na dožitie. Je to krutý obchod, ktorý pečeň uzatvára: uprednostní prežitie jednotlivej bunky v stresujúcom prostredí na úkor zdravia celého orgánu.
Existuje cesta späť?
Dobrou správou je, že vedci nekončia pri konštatovaní hrozieb. Tím z MIT teraz plánuje skúmať, či je tento deštruktívny proces zvrátiteľný. Otázkou zostáva, či radikálny prechod na zdravšie stravovanie alebo moderné lieky na úpravu metabolizmu a chudnutie dokážu vrátiť pečeňovým bunkám ich pôvodnú funkciu a „vypnúť“ rakovinové gény.
Svoju úlohu v celom procese zohrávajú aj ďalšie faktory ako genetika, konzumácia alkoholu či zápaly v tele, ktoré výskum ešte musí podrobne preskúmať. Jedno je však isté – pečeň je mimoriadne trpezlivý orgán, no jej trpezlivosť má svoje biologické limity, za ktorými sa začína boj o holý život.
