Ľadová plocha býva miestom radosti, eufórie a športových hrdinstiev. No niekedy sa stane dejiskom tragédie, ktorá navždy poznačí osudy všetkých zúčastnených. Taký bol aj príbeh taliansko-kanadského obrancu Giacinta Jima Boniho, ktorému sa v plnom zápale boja zrútil svet.
Všetko začalo ako bežná situácia. Puk sa ocitol pred bránkou, hráči sa tlačili v chumli, bojovali o každý centimeter ľadu. Nič výnimočné – hokejové súboje pred bránkou sú tvrdé a neľútostné. No po jednom kontakte s mladým obrancom Miranom Schrottom sa stalo niečo, čo nik nečakal. Devätnásťročný reprezentant padol na ľad a ostal ležať. Najprv sa zdalo, že len simuluje, aby vybojoval pre svoj tím presilovku. „Nemyslel som si, že som ho udrel dostatočne silno na to, aby spadol,“ spomínal Boni v rozhovore pre Sports Illustrated.
Lenže Schrott sa už viac nepohol. Jeho tvár zfialovela a až po chvíľke začal panický boj o život. Na ľad sa neskoro dostavil lekár, ktorý v tom čase zašíval spoluhráča v šatni. Začal s resuscitáciou, hráča naložili na nosidlá a previezli do nemocnice. Zápas sa medzitým paradoxne dohral. O pár hodín neskôr prišla najhoršia správa – Miran Schrott zomrel na zástavu srdca.
Od hrdinu k zatratenému
Pre Jima Boniho to bol šok, z ktorého sa nikdy celkom nespamätal. „Je to ako nočná mora, z ktorej sa neprebudíte. Ak spácham zločin, viem, že riskujem, ale ja som len hral hokej. To je všetko,“ hovoril zlomeným hlasom. Deň po zápase šiel dobrovoľne na políciu. Stretol sa tam aj s otcom zosnulého. Josef Schrott mu podal ruku a povedal, že proti nemu nič nemá. Dokonca prišiel aj na pohreb, ktorý sa niesol v dôstojnej atmosfére. Zdalo sa, že nešťastie spája, no realita bola iná.
Médiá okamžite urobili z Boniho vinníka, „zabijaka na ľade“. Nikto nehľadal chybu v tom, že Schrott trpel epilepsiou a napriek tomu dostal povolenie hrať. Nikto nevinil klub, že na štadióne nebol defibrilátor a že prvá pomoc prišla neskoro. Všetka ťarcha padla na jedného muža. Talianska hokejová federácia namiesto podpory priložila polená do ohňa. Suspendovala ho do konca sezóny a keď sa mal vrátiť, prišiel fax, že zákaz sa predlžuje na neurčito – údajne pre tlak fanúšikov.
Hráči sa vzopreli
Boniho spoluhráči sa s tým nechceli zmieriť. Obranca Maurizio Catenacci zorganizoval protest. Všetky tímy okrem Gherdëine, klubu zosnulého Schrotta, sa pridali. Hráči schválne čakali desať minút v šatniach pred úvodným buly. „Dostali sme fax od federácie, že ak to urobíme znova, dostaneme pokutu 10 000 dolárov. Aj tak sme to urobili. Fanúšikovia tlieskali. A keby Jimmyho nevrátili, štrajkovali by sme,“ povedal Catenacci.
Pod tlakom protestov federácia ustúpila. Boni sa mohol vrátiť. Nebolo to však jednoduché – v prvom zápase po návrate si zlomil zápästie, neskôr opäť čelil suspendácii. Súperi ho provokovali slovami: „Čo, nestačilo ti zabiť jedného chlapca?“ Jim reagoval s pokojom: „Potom sa ospravedlnili. Len sa mi snažili dostať pod kožu.“
Ako keby tragédia s Miranom Schrottom nestačila, na Boniho sa zosypali ďalšie rany. V krátkom čase zomrel pri autonehode jeho brat Joe a v tom istom týždni zavraždili strýka. Manželstvo sa rozpadlo, deti mu zobrali do opatery. A nad ním viselo aj trestné stíhanie. Hoci spočiatku čelil obvineniu zo zabitia, napokon sa priznal k zabitiu z nedbanlivosti. Vyhol sa väzeniu, ale musel zaplatiť odškodné rodine Schrotta.
Hokej ako terapia
Boni napriek všetkému pokračoval v kariére. V Courmaoste ešte niekoľko sezón odohral, neskôr pôsobil v tretej nemeckej lige a hráčsku kariéru ukončil vo veku 35 rokov. Ale hokej neopustil. Ďalších 17 rokov sa venoval trénovaniu a manažérskej práci. V Nemecku viedol ERC Ingolstadt, v Rakúsku zas kluby Vienna Capitals či Black Wings Linz, s ktorými získal titul. A napokon priviedol aj rakúsku reprezentáciu na majstrovstvách sveta 2007.
Napriek tomu, že jeho život poznačila tragédia, hokej zostal jeho únikom aj liekom. „Je to jediná vec, ktorá mi stále dáva pocit, že žijem. Je to viac než len hra,“ povedal.
