Podľa najnovšej vedeckej štúdie môže vystavenie vysokému stresu v ranom detstve zanechať dlhodobé biologické stopy na mužských pohlavných bunkách. Tento proces prebieha prostredníctvom epigenetických zmien, ktoré ovplyvňujú expresiu génov v spermiách.
Výskum naznačuje, že tieto zmeny sa môžu prenášať na ďalšie generácie a ovplyvniť zdravie a vývoj potomkov.
Nedávna štúdia publikovaná 3. januára v prestížnom vedeckom žurnále Molecular Psychiatry prináša prelomové zistenia o vplyve detského stresu na mužské pohlavné bunky. Medzinárodný tím odborníkov z Fínska, Dánska a Francúzska skúmal, ako silné stresové zážitky v ranom veku môžu ovplyvniť epigenetický profil spermií, a tým potenciálne zasiahnuť aj do vývoja ich potomkov.
Epigenetika: Tajomstvo regulácie génov bez zmeny DNA
Epigenetika je oblasť genetiky, ktorá sa nezaoberá samotnou sekvenciou DNA, ale mechanizmami, ktoré regulujú, či sa konkrétne gény aktivujú alebo zostanú nečinné. Tieto zmeny nemenia genetický kód, ale ovplyvňujú spôsob, akým sa informácie v génoch „čítajú“ a realizujú v tele.
Ak je gén „zapnutý“, môže ovplyvňovať tvorbu proteínov, kým „vypnutý“ gén ostáva neaktívny bez toho, aby sa jeho sekvencia v DNA akokoľvek menila.
„Naša predstava o tom, ako sa dedičnosť uskutočňuje prostredníctvom DNA, je jedným zo základných pilierov biológie. Tento výskum však naznačuje, že naše poznatky v tejto oblasti stále nie sú úplné,“ uviedol pre Live Science Dr. Jetro Tuulari z fínskej Univerzity v Turku.
Ako vedci skúmali vplyv stresu na spermie
Tím výskumníkov analyzoval spermie 58 mužov, ktorí boli zároveň otcami, a zameral sa na dva hlavné epigenetické mechanizmy – metyláciu DNA a aktivitu malej nekódujúcej RNA.
Metylácia DNA je chemická úprava genetického materiálu, pri ktorej sa na DNA pridáva špecifická chemická značka. Táto značka môže ovplyvniť spôsob, akým telo „číta“ DNA, čo v niektorých prípadoch vedie k deaktivácii určitých génov.
Malá nekódujúca RNA funguje podobným spôsobom, ale namiesto úpravy DNA ovplyvňuje RNA, ktorá je zodpovedná za prenos genetických informácií potrebných na tvorbu proteínov.
Účastníci výskumu boli vybraní zo širšej štúdie Univerzity v Turku, ktorá zahŕňa viac než 4 000 rodín a skúma vplyv genetických a environmentálnych faktorov na vývoj detí. Väčšina zapojených mužov mala medzi 35 a 45 rokmi.
Ako vedci merali úroveň detského stresu
Na objektívne hodnotenie stresových zážitkov v detstve vedci použili Stupnicu traumy a disociácie (TADS) – špeciálny psychologický dotazník, ktorý analyzuje spomienky účastníkov na emocionálne a fyzické zanedbávanie, ako aj na rôzne formy zneužívania. Výsledky boli rozdelené do troch kategórií:
- Nízka úroveň stresu (menej ako 11 bodov) – znamenala, že respondent mal len minimálne stresové skúsenosti z detstva.
- Stredná úroveň stresu (11 – 39 bodov) – signalizovala miernu až zvýšenú expozíciu stresu v detstve.
- Vysoká úroveň stresu (40 a viac bodov) – naznačovala, že daná osoba bola v detstve vystavená závažným stresovým faktorom.
Výsledky: Dlhodobý dopad traumy na epigenetický profil spermií
Výsledky analýzy ukázali, že spermie mužov s vysokým skóre traumy v detstve mali odlišný epigenetický profil v porovnaní s tými, ktorí prežili detstvo s minimálnou mierou stresu. Tento rozdiel sa zachoval aj po zohľadnení iných faktorov, ako sú fajčenie či konzumácia alkoholu, ktoré taktiež môžu ovplyvňovať epigenóm.
Podľa Dr. Tuulariho sú tieto zistenia mimoriadne zaujímavé, pretože ukazujú, že epigenetické zmeny môžu pretrvávať celé desaťročia, a to aj napriek tomu, že stresové situácie, ktoré ich vyvolali, sa odohrali v detstve.
Prenášajú sa tieto zmeny na potomstvo? Vedci zatiaľ nemajú jasnú odpoveď
Aj keď tieto výsledky naznačujú, že trauma môže ovplyvniť mužské spermie na epigenetickej úrovni, vedci stále nemajú jednoznačné dôkazy o tom, či sa tieto zmeny prenášajú aj na ďalšie generácie. Zatiaľ bol takýto prenos potvrdený iba v štúdiách na červoch a myšiach. Výskumníci teraz intenzívne pracujú na tom, aby zistili, či sa tento mechanizmus vyskytuje aj u ľudí.
Nie je tiež jasné, aké konkrétne dôsledky majú tieto epigenetické zmeny. Vedci zatiaľ nevedia, či majú negatívny, pozitívny alebo neutrálny vplyv na zdravie a vývoj detí. Aby sa tieto otázky podrobnejšie preskúmali, bude potrebné uskutočniť rozsiahlejšie štúdie na väčšej vzorke populácie.
