Odišla za snom o lepšom zárobku a dôstojnejšom zaobchádzaní, no vrátila sa s jazvou na duši, ktorú nespôsobil nemecký systém, ale vlastní krajania. Príbeh Slovenky, ktorá po šiestich rokoch definitívne zabalila kufre a opustila Nemecko, rozvíril hladinu diskusií na sociálnych sieťach. Jej svedectvo je mrazivým zrkadlom našej mentality, ktorá sa v cudzine namiesto solidarity mení na chlad a podozrievavosť.
Začiatky v bavorskej metropole neboli pre anonymnú autorku príspevku o hľadaní práce či lúskaní gramatiky. Skutočný kultúrny šok zažila v obyčajnej šatni mníchovskej fabriky. Keď začula známu reč, srdce jej poskočilo radosťou. Očakávaný úsmev a nadviazanie kontaktu sa však nekonalo. „Pozdravila som a odpoveďou mi bol len mrazivý pohľad a ticho. Otočili sa mi chrbtom, akoby som neexistovala,“ na sociálnych sieťach opisuje moment, ktorý ju hlboko ranil.
Postupne zistila, že nejde o náhodu. Slováci v zahraničí podľa nej nežijú ako komunita, ale ako súbor izolovaných ostrovov, ktoré sa boja jeden druhého viac než nemeckých úradov. Prevláda strach, že vás niekto „podrazí“, ohovári u šéfa alebo vám vyfúkne lepšie miesto.
Poliaci držia spolu, my sa skrývame
V príspevku ostro kritizuje postoj našincov v porovnaní s inými národnosťami. Kým Poliaci, Maďari či iní cudzinci tvoria v Nemecku jeden neporaziteľný tím, Slováci radšej prepnú do nemčiny, len aby ich nikto neodhalil. „Radšej sa tvárime, že sa nepoznáme, aby sme náhodou nemuseli niekomu pomôcť,“ píše trpko.
Ešte smutnejší je pohľad na virtuálnu realitu. Na internete sa podľa nej Slováci v zahraničí pretekajú v tom, kto má lepšie auto či krajšiu dovolenku. Realita ubytovní, samoty a nekonečných dvanásťhodinových smien zostáva skrytá za filtrami na Facebooku. Ak niekto naberie odvahu a prizná, že melie z posledného, namiesto pomoci sa často dočká výsmechu.
Nie som porazená, len som pochopila pravdu
Po šiestich rokoch sa rozhodla pre návrat do vlasti. Neberie to však ako zlyhanie. „Zistila som, že problém nie je len v nízkych platoch či slovenskom štáte. Problém je v tom, ako sa k sebe správame,“ konštatuje. Jej slová potvrdzujú aj ďalší. Napríklad Erika, žijúca v Nemecku od mladosti, otvorene priznáva, že pomocnú ruku jej vždy podali skôr Nemci než vlastní bratia a sestry spod Tatier. Michal zase dodáva, že mnohí odišli zo Slovenska práve kvôli ľuďom, a tak sa ich v zahraničí prirodzene stránia.
Odkaz pre tých, ktorí ostali
Autorka uzatvára svoju spoveď silným apelom. Ak v cudzom meste začujete slovenčinu, neotočte sa chrbtom. Možno ten človek vedľa vás nepotrebuje peniaze ani prácu, ale len prostý pocit, že v tom obrovskom svete nie je sám.
„Bez ľudskosti si chudák kdekoľvek na svete, aj s tisíckami eur na účte,“ dodáva na záver.
