Príbeh ukrajinského vojaka, ktorého štát oficiálne považoval za padlého, nabral po jeho návrate zo zajatia nečakaný právny rozmer. Rodina sa po rokoch smútku dozvedela, že muž žije – a zároveň čelí otázke, či má vracať vysoké odškodné vyplatené po jeho „smrti“. Prípad otvára tému omylov vo vojnových podmienkach, hraníc byrokracie aj toho, kde sa končí zákon a začína ľudskosť.
Vojna prináša situácie, ktoré by v mierových časoch pôsobili ako scenár z filmu. Jednou z nich je aj návrat vojaka, ktorého štát už pochoval – doslova aj administratívne, informovala Pravda. Presne to sa stalo Nazarovi Daleckému, ukrajinskému obrancovi, ktorý sa po rokoch zajatia v Rusku objavil živý pred svojou rodinou. Radosť z návratu však netrvala dlho bez tieňa komplikácií. Spolu s objatiami a mediálnym záujmom prišla aj otázka: čo s finančnou kompenzáciou, ktorú rodina dostala po jeho oficiálne potvrdenej smrti?
Oznámenie o smrti a falošný pohreb
Úrady ešte v roku 2022 informovali príbuzných, že Daleckij zahynul počas bojov. Rodine boli doručené výsledky genetických testov, ktoré mali s vysokou pravdepodobnosťou potvrdzovať jeho identitu. Na ich základe sa uskutočnil pohreb v rodnej obci vo Ľvovskej oblasti. Rakva však zostala zatvorená a telo nikto z blízkych nevidel. Podľa informácií z prostredia pohrebnej služby bolo telo v takom stave, že by ho aj tak nebolo možné rozpoznať.
Všetko teda prebehlo presne podľa oficiálneho scenára: smútok, rozlúčka, hrob na cintoríne a uzavretá kapitola v životoch pozostalých.
Po potvrdení smrti štát rodine vyplatil zákonom stanovenú finančnú kompenzáciu. Išlo o sumu približne 15 miliónov hrivien, čo v prepočte predstavuje takmer 300-tisíc eur. Takéto odškodnenie je určené rodinám padlých vojakov a má slúžiť ako forma sociálnej ochrany v prípade straty živiteľa.
Peniaze sa stali súčasťou života rodiny, ktorá sa snažila vyrovnať s traumou a zároveň zabezpečiť budúcnosť bez syna a manžela.
Nečakaný návrat zo zajatia
Po niekoľkých rokoch sa však stalo niečo, čo nikto nečakal. Daleckij sa objavil medzi vojakmi prepustenými v rámci výmeny zajatcov medzi Ukrajinou a Ruskom. Jeho návrat vyvolal silné emócie – nielen v rodine, ale aj v celej krajine. Fotografie z jeho stretnutia s matkou a manželkou obleteli médiá a príbeh sa stal symbolom nádeje.
Zároveň sa však ukázalo, že štát pochoval nesprávneho človeka.
Krátko po zverejnení informácie o jeho návrate vystúpil regionálny ombudsman so stanoviskom, podľa ktorého rodina musí vrátiť celú sumu odškodného. Argument bol jednoduchý: základný predpoklad pre vyplatenie – smrť vojaka – sa ukázal ako nepravdivý, a teda právne neplatný.
Z pohľadu zákona išlo o logický krok. Z pohľadu rodiny o ďalší šok v už aj tak extrémne traumatickom príbehu.
Do prípadu sa následne zapojil aj ukrajinský ombudsman pre ľudské práva. Ten upozornil, že v ukrajinskej legislatíve neexistuje jasný mechanizmus, ako postupovať v situácii, keď je vojak vyhlásený za mŕtveho a neskôr sa vráti živý.
Podľa neho by nemalo byť automatické, aby rodina niesla následky chyby štátu. Zdôraznil, že ide o výnimočný prípad, kde by sa malo postupovať citlivo a s ohľadom na psychický aj sociálny dopad na blízkych vojaka.
Zdroj: Facebook/Максим Козицький
Kto je vlastne v hrobe?
Ďalšou otvorenou otázkou zostáva telo pochované v hrobe, ktorý bol určený pre Daleckého. Úrady plánujú exhumáciu, aby sa zistila identita skutočného padlého vojaka. Až potom bude možné informovať jeho pravú rodinu a zabezpečiť dôstojný pohreb.
Prípad tak odhaľuje aj temnú stránku vojnového chaosu – keď sa telá nedajú identifikovať a administratíva musí pracovať s neúplnými alebo chybnými údajmi.
Rezort obrany sa napokon postavil na stranu rodiny. Vo vyhlásení zdôraznil, že ochrana práv vojakov a ich blízkych je prioritou a že ďalšie traumatizovanie ľudí, ktorí už prešli extrémne ťažkou skúškou, je neprípustné.
Ministerstvo naznačilo, že štát nebude trvať na okamžitom vrátení peňazí a že sa bude hľadať systémové riešenie pre podobné prípady do budúcnosti.
Celý príbeh nie je len o financiách. Ide o stret reality vojny s rigidným právnym rámcom. Rodina prežila roky smútku, pohreb, uzavretie jednej životnej etapy – aby sa následne dozvedela, že všetko bolo založené na omyle.
Otázka preto neznie len „kto má vrátiť peniaze“, ale aj „kto nesie zodpovednosť za chybu“ a „ako ochrániť ľudí pred ďalšou traumou“.
Prípad Nazara Daleckého sa stal symbolom absurdity vojny. Muž bol mŕtvy na papieri, pochovaný v zemi, oplakaný rodinou – a pritom celé roky žil v zajatí. Keď sa vrátil, namiesto pokojného návratu do života ho čakal ďalší boj, tentoraz s paragrafmi.
V konečnom dôsledku však zostáva najdôležitejšie jedno: že je doma, živý. Všetko ostatné je len dôsledok sveta, v ktorom vojna dokáže popliesť aj samotné hranice medzi životom a smrťou.
