Viktor Beránek, legendárny chatár a horský nosič, považuje vysoké hory za miesto, kde človek nachádza to, čo v bežnom živote stratil. Spojenie s Tatrami sa u neho začalo v tých najťažších životných chvíľach – keď utekal pred totalitným režimom. Pôvodne sa do hôr vybral len na čas, aby sa skryl pred ŠtB, no napokon mu Tatry poskytli viac než len úkryt – stali sa jeho trvalým domovom. Dnes svoj život delí na dve časti – na ten „hore“ v horách a ten „dole“ medzi ľuďmi v civilizácii.
Narodil sa v Prahe v roku 1951, no už ako šesťročný sa s rodičmi presťahoval najprv do Tatranskej Lomnice, neskôr do Starého Smokovca. Hoci vyrastal obklopený krásou hôr, v rodine sa turistike nikto nevenoval. Hory pre neho dlhý čas znamenali len kulisu, nie cieľ. Prvú vysokohorskú túru absolvoval až ako dvanásťročný na Téryho chatu.
Cestou stretol nosičov s ťažkými bremenami a ich práca mu vtedy pripadala nezmyselná a krutá. Ani netušil, že raz sa sám stane jedným z nich. Píše portál dobrenoviny.sk.
Po základnej škole študoval na strednej všeobecnovzdelávacej škole, no štúdium po troch rokoch ukončil. Traduje sa, že dôvodom bolo jeho odmietanie učiť sa ruštinu, ktorú výsmešne nazýval „okupanština“. V období normalizácie bol známy ako človek s protikomunistickým postojom, čo mu výrazne sťažilo životné možnosti. Na vysokú školu by sa pravdepodobne ani nedostal.
Útek pred ŠtB
Keď v auguste 1968 videl v Poprade sovietske tanky a bol svedkom streľby, prežil existenčný otras. Pocit zrady a neslobody ho nasmeroval do hôr. Neskôr, keď sa vo svojom rodnom meste otvorene postavil režimu prostredníctvom protisovietskych hesiel a karikatúr, dostal sa do hľadáčika ŠtB. Keď si raz na cestu dovolil nakresliť sviňu a vpísal do nej „Biľak, tak sa ocitol v bezprostrednom ohrození a takmer sa dostal do väzenia.
„K našej bytovke prichádzalo auto. Musel som zmiznúť. Vzal som veci, mama mi podala nejaké peniaze a cez pivnice som zadným východom vybehol do lesa. V tej istej chvíli príslušníci ŠtB kráčali hore k nášmu bytu, aby ma zatkli a odviedli. Pamätám si na ten pocit, ako som bežal lesom, ako mladá srnka, na chrbte mi nadskakoval ruksak. Bol som spokojný, dokonca šťastný a vôbec som nepremýšľal nad tým, čo bude potom,“ spomínal vo svojej knihe Beránek.
Rýchlo ušiel z domu len so spacákom a ruksakom, pričom doslova bežal lesom, aby unikol bezpečnostným zložkám. V tej chvíli necítil strach, ale zvláštny pokoj a radosť – začal nový život.
Nový začiatok ako horský nosič
Po návrate domov ho prepustili z práce a čelil hrozbe obvinenia z príživníctva. Na jednej z túr navštívil Zbojnícku chatu, kde mu počas oddychu pri čaji napadlo, že by mohol začať nosiť náklad do hôr.
Hoci sa mu táto práca zdala neľudsky náročná, bola v tom čase jeho jedinou šancou. Prijali ho a pre jeho dlhé vlasy mu hneď prischla prezývka Kristus.
„Máš také dlhé vlasy, tak ti budeme hovoriť Kristus,“ povedal vtedy chatár, ktorý ho prijal za horského nosiča.
Jeho matka nebola z jeho rozhodnutia nadšená, považovala túto prácu za únik pred zodpovednosťou a neúspech. Ani služba v armáde pri Chomutove ho však od lásky k Tatrám neodradila – práve naopak. Po návrate z vojny sa nevrátil domov, ale rovno späť na Zbojnícku chatu.
Život medzi štítmi a čajom
V roku 1977 sa stal chatárom na Chate pod Rysmi.
Jeho existencia sa odvtedy delí medzi dva svety – svet dolín a svet hôr. Tatry mu poskytli nielen zázemie, ale aj duševný pokoj a slobodu.
Tvrdí, že hory človeka premieňajú – kto sem príde s ťažkým ruksakom, ten sa na chate už nehádže do konfliktov, ale je pokorný a vďačný aj za obyčajný čaj. V horách, ako hovorí, nie je priestor na konflikty, pretože príroda učí človeka úcte.
Muž bez obleku, ale s troma dcérami
Hoci je Viktor Beránek otcom troch dcér, ktoré má s tromi partnerkami, nikdy sa neoženil.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
