Uplynulo už 22 rokov od chvíle, keď český film prišiel o jednu zo svojich najvýraznejších osobností – Helenu Růžičkovú. Herečka, ktorá sa nezmazateľne zapísala do pamäti divákov v legendárnych komédiách Slunce, seno…, v sérii Homolkovcov aj v mnohých ďalších filmoch, dokázala každú rolu posunúť o úroveň vyššie.
Jej prirodzený temperament, otvorenosť a srdečnosť ju predurčovali najmä na komediálne postavy, no presvedčivá bola aj v dramatických a vážnych úlohách. Rovnako pestrý a emotívny bol aj jej skutočný život, v ktorom sa striedali chvíle radosti, nádeje, ale aj bolesti. Dramatické okolnosti ju sprevádzali dokonca aj po smrti, keď sa okolo jej dedičstva rozvinuli nečakané a dodnes diskutované udalosti, píše český Blesk.
Herečka viac než dva roky statočne bojovala s rakovinou a ani počas liečby nestrácala svoj typický optimizmus. Svoje skúsenosti pretavila aj do kníh a napriek chorobe sa opakovane objavovala pred kamerou. Zákerná choroba však napokon zvíťazila a Helena Růžičková zomrela 4. januára 2004 na zlyhanie obličiek. Ani po odchode z tohto sveta jej však osud nedoprial pokoj, keďže otázniky okolo závetu a majetku otvorili staré rodinné rany.
Spory okolo dedičstva
Pri riešení dedičstva, ktorého hodnota sa pohybovala v miliónoch, vyšlo najavo, že herečka pravdepodobne nezanechala oficiálny závet. Napriek napätým vzťahom s nevestou sa dedičkami stali jej vnučky Lucia a Kamila. Rodinné vzťahy pritom neboli jednoduché. Helena si s nevestou dlhodobo nerozumela a ani jej syn neudržiaval s bývalou manželkou úzky kontakt.
Vnučky nakoniec získali chalupu v Slatine, staršie auto značky Škoda, ale najmä pravidelné honoráre a tantiémy, ktoré každoročne dosahovali stovky tisíc korún, ako aj príjem z herečkinej poslednej knihy. Krátko po jej smrti navyše prišlo ďalšie prekvapenie. Pod kuchynskou podlahou sa našli Helenine ukryté šperky.
Situácia bola o to trpkejšia, že samotná Růžičková mala s majetkom úplne iné plány. Chcela sa vydať za svojho dlhoročného priateľa a kabaretiéra Václava Glazara, aby dedičstvo neputovalo k jej najbližšej rodine. K sobášu však nikdy nedošlo. Glazar neskôr otvorene vyjadroval rozhorčenie nad tým, ako sa s herečkiným odkazom narábalo, a tvrdil, že správanie rodiny po jej smrti pošpinilo pamiatku, ktorú po sebe zanechala.
Podľa neho sa bez úcty zbavovali jej osobných vecí, oblečenia aj spomienok, čo považoval za neúctivé vzhľadom na hodnotu dedičstva, ktoré pripadlo jej potomkom.
„Pošliapala celú pamiatku, ktorú Helena zanechala! Vyhadzovala jej veci, oblečenie, fotografie… Nemusím niekoho milovať ani k nemu cítiť náklonnosť – aj to sa stáva! Ale keď mi do lona pripadne miliónové dedičstvo – ako jej dcéram – snažím sa aspoň správať slušne,“ hovorí Glazar.
Napätie sa ešte vystupňovalo ďalšími krokmi. Helenine psy, špica Coru a kaukazského pastierskeho psa Fandyho, neostali tam, kde si to herečka želala, ale boli odvezené k podnikateľovi, kde mali strážiť majetok.
Pôvodne pritom mali skončiť u jej priateľky a opatrovateľky. Zmeny sa dotkli aj miesta posledného odpočinku jej manžela. Jeho popol, ktorý bol uložený v pamätníku na záhrade chalupy, bol vyzdvihnutý a presunutý na rozptyl na Vinohradskom cintoríne, čo vyvolalo ďalšie vášne a rozporuplné reakcie.
„Nechcem tu z toho mať žiadny cintorín. Tam mŕtvi patria,“ vyhlásila vtedy nevesta.
Dôvodom napätých vzťahov medzi Helenou Růžičkovou a jej nevestou mala byť predovšetkým herečkina silná, až prehnane ochranárska láska k synovi. Podľa slov nevesty nebola pre neho žiadna žena dosť dobrá a herečka sa navyše miešala do výchovy ich prvej dcéry. Tento typ správania označila ako opičiu lásku, ktorá výrazne ovplyvnila atmosféru v rodine.
Aj po viac než dvoch desaťročiach od jej smrti tak meno Heleny Růžičkovej nevyvoláva len spomienky na nezabudnuteľné filmové role, ale aj na smutné a komplikované okolnosti, ktoré sprevádzali jej posledné roky a to, čo nasledovalo po nich. Jej príbeh zostáva silným dôkazom toho, že ani sláva a obľúbenosť nezaručujú pokojný odchod a dôstojné naplnenie posledných prianí.
