Drvivá väčšina sveta už dávno uznala Palestínu. Ako je možné, že takzvaný Západ tak doteraz neurobil?
Valné zhromaždenie OSN minulý týždeň jasne podporilo Newyorskú deklaráciu o palestínskej štátnosti. Za hlasovalo 142 krajín, proti bolo len desať vrátane USA, Izraela či Maďarska. Slovensko deklaráciu podporilo. Dokument stanovuje cestu k dvojštátnemu riešeniu konkrétnymi, časovo ohraničenými krokmi. Ďalej vyzýva Hamas, aby ukončil vládu v Gaze a odovzdal zbrane Palestínskej samospráve.
Má uznanie palestínskeho štátu západnými štátmi šancu ukončiť dekády trvajúce násilie a utrpenie oboch strán konfliktu?
Kto už uznal Palestínu a kto ešte nie?
Štát Palestína je od septembra 2025 uznávaný 147 z celkových 193 členských krajín Organizácie Spojených národov, čo predstavuje približne 76 percent členov OSN. Palestínsku štátnosť však stále neuznáva väčšina anglosaského sveta, vrátane Spojených štátov, a viaceré európske štáty. Vývoj vojny Izraela s Hamasom, humanitárna katastrofa v Pásme Gazy a napätá situácia na Západnom Brehu však nútia viaceré vlády prehodnocovať svoj postoj. Časť z nich už oznámila, že do konca septembra štát Palestína oficiálne uzná.
Slovensko oficiálne uznáva Palestínu, keďže pri svojom vzniku právne prevzalo uznanie palestínskeho štátu od Československa, ktoré tak učinilo 18. novembra 1988. Slovensko toto uznanie opätovne potvrdilo a nadviazalo diplomatické vzťahy s Palestínou 1. januára 1993. V Bratislave dokonca sídli Veľvyslanectvo Palestíny. Zaujímavosťou je, že Česká republika po rozpade federácie uznanie Palestíny zrušila a doteraz k nemu nepristúpila.
Prečo väčšina Západu doteraz neuznala Palestínu?
Západné vlády uvádzajú niekoľko konkrétnych námietok voči uznaniu Palestíny ako suverénneho štátu.
Prvým odôvodnením je neexistencia jasne vymedzených hraníc. Neexistuje zhoda o jasne vytýčených hraniciach, najmä v súvislosti s Jeruzalemom. Západný breh je navyše rozoklaný židovskými osadami, ktoré podľa medzinárodného práva sú nelegálne (Rezolúcia 2334 z roku 2016), avšak Izrael aj tak podľa The Conversation pokračuje v ich rozširovaniu a budovaniu nových.
Roztrieštené riadenie je ďalším dôvodom. Územie je rozdelené medzi Palestínsku samosprávu (Západný breh) a Hamas (Pásmo Gazy), ktorý na tomto území jednoznačne vyhral voľby ešte v roku 2006. Následne zničil opozíciu a prevzal úplnú kontrolu nad Pásmom Gazy. Ani v čase písania tohto článku stále neexistuje jednotná a stabilná vláda schopná reprezentovať celú Palestínu.
Pretrvávajúce bezpečnostné obavy Izraela, najmä vzhľadom na kontrolu Gazy Hamasom a opakované konflikty, vyvolávajú u západných štátov opatrnosť, či uznanie štátu nezhorší do budúcna napätie alebo neohrozí obyvateľov Izraela.
Požiadavka na riešenie, ktoré bude vyjednané medzi Izraelom a Palestínou, je ďalším z dôvodov. Väčšina západných vlád trvá na tom, že uznanie by malo prísť až po priamych rokovaniach medzi oboma stranami, ktoré prinesú dvojštátne riešenie. Nechcú teda, aby bolo jednostranným krokom zo strany tretích štátov.
Významný je aj vplyv politiky USA. Ako hlavný spojenec Izraela a stály člen Bezpečnostnej rady OSN USA aktívne využívajú diplomatickú moc na zdržanie či blokovanie palestínskeho uznania, čím ovplyvňujú aj širšiu politiku Západu. Príkladom je Japonsko, ktoré v najbližšom čase neuzná palestínsky štát. Diplomatické kruhy podľa Reuters uvádzajú, že je to v záujme udržania dobrých vzťahov so Spojenými štátmi.
Tieto faktory spôsobujú, že západné vlády ostávajú pri plnom uznaní Palestíny zdržanlivé. Považujú túto otázku za praktickú i politickú výzvu. Doteraz nikdy nebol ten správny čas. Tvrdili, že predčasné uznanie by mohlo ohroziť mierové rokovania či medzinárodné právne štandardy.
Či uznanie je len gestom alebo má reálne dôsledky
Aj tam, kde došlo k uznaniu, napríklad v Španielsku, Írsku či Nórsku, išlo väčšinou o symbolický krok. Bez jasnosti ohľadne Jeruzalema, bezpečnostných záruk či demilitarizácie budúcich palestínskych síl zostáva uznanie viac aktom politickej komunikácie než cestou k suverénnej štátnosti.
Niektorí analytici sa však domnievajú, že uznanie palestínskeho státu nemusí byť len symbolickým gestom, uviedol portál Habtoorresearch. To, čoho sa asi Izrael obáva najviac, je, že uznanie štátnosti rúca ilúzie, že Izrael bude môcť pokračovať v okupácii územia navždy – tzv. „plíživá anexia“, ako situáciu nazval generálny tajomník OSN António Guterres.
Uznanie slúži ako diplomatický odstrašujúci prostriedok proti ďalšiemu rozširovaniu izraelských osád a potenciálnej anexii Západného brehu Jordánu. Ustanovením Palestíny ako uznaného štátu západné krajiny v podstate vymedzujú územné hranice a signalizujú, že ďalšia izraelská expanzia by už predstavovala agresiu voči suverénnemu štátu. To by mohlo skomplikovať dlhodobé strategické plány Izraela pre okupované územia.
Zmena kurzu na Západe
Nedávno viaceré západné krajiny zmenili postoj k uznaniu Palestíny. Oznámili úmysel tak urobiť na nadchádzajúcich medzinárodných fórach. Francúzsko, Spojené kráľovstvo, Austrália, Kanada, Belgicko a Malta deklarovali plány alebo silný zámer uznať Palestínu. Tento posun je výrazný najmä preto, že tieto krajiny predtým zaujímali opatrnejší postoj. Takáto dynamika navyše spôsobuje, že Spojené štáty sa v tejto otázke ocitajú byť čoraz izolovanejšie medzi svojimi tradičnými západnými spojencami.
Prvýkrát pritom západné mocnosti nevnímajú uznanie Palestíny ako koniec rokovaní, ale ako možný impulz k mieru, komentuje túto situáciu BBC. Západné štáty signalizujú frustráciu z diplomatických procesov posledných desaťročí a zároveň reagujú na prehlbujúcu sa humanitárnu katastrofu v Gaze.
Krajiny Západu však k uznaniu pristupujú rozdielne. Francúzsko sa vyjadrilo jednoznačne. Británia podmienila uznanie krokmi Izraela – ak nebude prímerie v Gaze, ak sa nevyrieši humanitárna kríza a ak Izrael neskoncuje so systematickou anexiou Západného brehu. Kanada zase požaduje voľby bez účasti Hamasu a demilitarizáciu palestínskych území.
Palestínsky premiér Muhammad Mustafa zdôrazňuje, že jeho vláda od marca 2024 prijala významné reformy zahŕňajúce úsporné opatrenia, zlepšenia v justícii a vyššiu transparentnosť. Tieto snahy však zatienila humanitárna kríza v Gaze a eskalácia na Západnom brehu.
Odveta na seba nenechá dlho čakať
Vláda Benjamina Netanyahu reagovala podľa Times of Israel vzdorovito, pričom premiér vyhlásil, že „nebude žiadny palestínsky štát“. Izrael už schválil rozšírenie osád na Západnom brehu a opakovane pohrozil odvetnými opatreniami – vrátane možnej anexie častí okupovaného Západného brehu Jordánu. Ďalšími krokmi môže byť uvalenie represívnych sankcií na Palestínsku samosprávu alebo spustenie diplomatických kampaní proti krajinám, ktoré Palestínu uznajú.
Izrael považuje iniciatívy za uznanie Palestíny za „odmeňovanie terorizmu“ a podkopávanie svojich bezpečnostných záujmov. Izrael už zaviedol diplomatické opatrenia voči krajinám, ktoré nedávno uznali Palestínu, najmä Španielsku, Írsku a Nórsku. Medzi tieto kroky patrilo stiahnutie veľvyslancov z týchto krajín, oficiálne predvolanie ich vyslancov v Tel Avive a ostrá verejná kritika prostredníctvom vyhlásení a sociálnych médií. Táto diplomatická konfrontácia narušila vzťahy s tradičnými západnými spojencami.
Otázne je, ako zareaguje časť obyvateľov Izraela a hlavne takzvaní osadníci na Západnom brehu. Uznanie Palestíny západnými štátmi by mohlo radikalizovať určité extrémistické skupiny v Izraeli, čo by mohlo viesť k nárastu násilia alebo nestability na okupovaných územiach.
Bude mať uznanie Palestíny reálny vplyv na každodenný život v Gaze a na Západnom brehu?
Humanitárna situácia v Gaze sa denne zhoršuje. Svetový potravinový program varuje, že bez masívneho zvýšenia pomoci sa katastrofálny hlad rozšíri z mesta Gaza do širších oblastí už do konca mesiaca. Rozhodné kroky však stále narážajú na pokračujúci konflikt a izraelské obmedzenia prístupu humanitárnych organizácií.
Potrebné je vyvinúť väčší tlak na Izrael, ktorý uplatňuje na civiloch v Gaze politiku kolektívnej viny. Zodpovednosť by mali prevziať hlavne dlhoroční spojenci Izraela. Na to, že Hamas nejakým zázrakom prejaví súcit s civilným obyvateľstvom Pásma a dobrovoľne prepustí rukojemníkov, sa spoliehať nedá.
Vlna uznania palestínskej štátnosti by mohla znamenať zlom porovnateľný s medzinárodnou reakciou na apartheid v Južnej Afrike. Paralely medzi oboma prípadmi sú poučné, no nie dokonalé. Medzinárodné uznanie samo osebe apartheid okamžite nezničilo, no postupne režim delegitimizovalo a podporilo vnútorné reformy. Podobne aj palestínske uznanie nemusí automaticky ukončiť konflikt, ale vytvára nový základ – suverenitu Palestíny kladie do roviny naliehavej a legitímnej, nie iba hypotetickej.
Rozdiel oproti Južnej Afrike je však zásadný. Izrael má naďalej silnú podporu Spojených štátov a vyspelé vojenské kapacity. Vláda Benjamina Netanjahua sa zdá byť pripravená prijať rastúcu medzinárodnú izoláciu skôr, než by ustúpila z kontroly nad územiami. Kalkuluje pritom s tým, že americká podpora napokon zabezpečí ochranu izraelských strategických záujmov bez ohľadu na diplomatické náklady.
Bez aktívnej angažovanosti Washingtonu či ochoty Izraela a Hamasu rokovať s úprimným cieľom ukončiť vojnu, tak ani rozsiahle medzinárodné uznanie nemusí stačiť na prelomenie desaťročia trvajúceho patu, ktorý obe strany uväzňuje v cykle násilia a utrpenia.
