Rádioaktivita mala všetko zabiť. Namiesto toho sa v srdci vybuchnutého reaktora a v zakázanej zóne objavilo niečo, čo popiera zákony bežnej biológie. Čierne huby nielenže prežili, ale smrteľné žiarenie doslova jedia.
Vedci teraz veria, že tento „mutant“ z Černobyľa môže byť kľúčom k osídleniu Marsu. Píše o tom aj BBC.
Keď v roku 1986 explodoval štvrtý blok černobyľskej elektrárne, svet očakával mŕtvu pustatinu. Príroda však zareagovala nečakaným spôsobom. V jazierkach okolo elektrárne si vedci všimli žaby, ktoré boli výrazne tmavšie než ich príbuzní inde. Vyššia koncentrácia melanínu v ich bunkách im pomáhala prežiť a rozmnožovať sa v toxickom prostredí. Ešte väčšie prekvapenie však čakalo priamo v ruinách reaktora. Steny začali pokrývať čierne plesne, ktoré sa správali, akoby našli ten najlepší zdroj potravy.
Melanín nefunguje ako štít, ale ako batéria
Tajomstvo úspechu týchto organizmov tkvie v melaníne. Väčšina ľudí si ho spája s opálením pokožky, no v mikrosvete funguje inak. Nie je to štít, ktorý by odrazil šíp ako brnenie stredovekého rytiera. Melanín má chaotickú štruktúru, ktorá prilietajúce častice, či už UV lúče alebo rádioaktivitu, doslova pohltí. Energiu nerozptýli, ale spracuje. Navyše funguje ako silný antioxidant, ktorý upokojuje rozbúrené ióny v biologickom tkanive.
Už v roku 2007 jadrová fyzička Ekaterina Dadachova z Albert Einstein College of Medicine v New Yorku posunula poznatky o týchto hubách na novú úroveň. Zistila, že plesne v Černobyle nerástli smerom k žiareniu len preto, že by ich hrialo. Ony z neho rástli rýchlejšie. „Energia ionizujúceho žiarenia je asi miliónkrát vyššia ako energia bieleho svetla, ktoré sa využíva pri fotosyntéze,“ vysvetľuje Dadachova. „Potrebujete teda poriadne silný prevodník energie a myslíme si, že práve toto dokáže melanín – premeniť ionizujúce žiarenie na využiteľnú energiu.“
Tento proces nazvala „rádiosyntéza“. Huby bohaté na melanín rástli v prítomnosti rádioaktívneho cézia o 10 % rýchlejšie než tie v čistom prostredí. Hoci ide stále o teóriu a vedci musia nájsť presný mechanizmus, ako bunka túto energiu „trávi“, dôkazy sa hromadia.
Z Ukrajiny na obežnú dráhu
Ak dokáže huba Cladosporium sphaerospermum prežiť v Černobyle, zvládne aj vesmír? Práve tam číha na astronautov neviditeľná búrka galaktického kozmického žiarenia. Tieto nabité protóny letia vesmírom takmer rýchlosťou svetla a prejdú aj cez olovo. Pre ľudí na ceste na Mars predstavujú, podľa NASA, najväčšie zdravotné riziko.
V decembri 2018 poslali vedci vzorky černobyľskej huby na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS). Výsledky boli fascinujúce. „Ukázali sme, že vo vesmíre rastie lepšie,“ potvrdil Nils Averesch, biochemik z Floridskej univerzity. V porovnaní s kontrolnou vzorkou na Zemi rástla huba vystavená kozmickému žiareniu 1,21-krát rýchlejšie. Averesch zostáva opatrný a pripúšťa, že za tým mohol byť aj stav beztiaže, no experiment ukázal ešte niečo dôležitejšie. Huba fungovala ako perfektný štít. Aj tenká vrstva biomasy dokázala blokovať žiarenie a chrániť senzory pod ňou.
Domy, ktoré si sami vypestujeme
Tieto zistenia otvárajú dvere revolúcii v dobývaní vesmíru. Plány USA či Číny na vybudovanie základní na Mesiaci a neskôr na Marse narážajú na problém váhy. Vyniesť do vesmíru ťažké kovy, vodu alebo plasty na ochranu pred radiáciou je ekonomicky neúnosné. Lynn J. Rothschildová z NASA to prirovnáva ku korytnačke, ktorá si musí všade nosiť svoj pancier. „Je to spoľahlivý plán, ale s obrovskými energetickými nákladmi,“ uviedla.
Riešením by mohla byť „myko-architektúra“. Astronauti by si svoje domy a štíty jednoducho vypestovali priamo na mieste. Ak sa potvrdí, že melanínové huby dokážu pohlcovať radiáciu a zároveň sa samé regenerovať, budúce ľudské kolónie by mohli byť obalené v živom, čiernom plášti, ktorý ich ochráni pred smrtiacim vesmírom. Iróniou osudu by tak organizmus, ktorý ovládol rádioaktívnu pustatinu na Zemi, umožnil ľudstvu urobiť prvý bezpečný krok na novej planéte.
