Vedci začali s hľadaním rozdielov najprv na úrovni chromozómov, potom na malých intervaloch genómu a nakoniec na rozdieloch v jednotlivých nukleotidoch.
Americkí vedci porovnali dve populácie psov žijúcich na Ukrajine. Jedna sa pohybuje neďaleko Černobyľu, druhá priamo v areáli známej atómovej elektrárne, ktorú v apríli 1986 postihla jadrová katastrofa.
Výsledky štúdie ukazujú, že u oboch skupín je miera genetických zmien malá, píše ČT24.
„Pracovali sme s dvoma populáciami psov, ktoré síce delia iba šestnásť kilometrov, ale sú geneticky veľmi odlišné,“ uviedol onkológ Matthew Breen, ktorý výskum viedol.
Úroveň genetických rozdielov medzi populáciami
„Snažili sme sa zistiť, či nízka úroveň vystavenia rizikovým vplyvom, ako je radiácia, olovo a ďalšie, môže vysvetliť niektoré z týchto rozdielov,“ popísal vedec.
Jeho tím skúma tieto dve skupiny psov dlhšiu dobu, takže ich genóm je im dobre známy. V uplynulých rokov sa podarilo analyzovať genetické varianty a nájsť v ich genóme 391 oblastí, ktoré sa líšili medzi oboma populáciami.
Niektoré z týchto oblastí obsahovali gény spojené špecificky s opravou poškodenia DNA. V novej štúdii sa vedci zamerali na genómy psov do väčšej hĺbky, aby našli dôkazy o mutáciách, ktoré sa mohli nahromadiť v priebehu času.
„Najprv sme zistili úroveň genetických rozdielov medzi dvoma populáciami psov, čo ukázalo, že genetika psov z Černobyľu je veľmi podobná populáciám psov v Rusku, Poľsku a okolitých oblastiach,“ popisujú vedci.
„Vďaka tomu sme mohli použiť psy z Černobyľu ako reprezentatívnu kontrolnú populáciu, ktorú sme mohli porovnať so psami žijúcimi priamo v zóne jadrovej elektrárne.“
Genetické vlastnosti, ktoré zvyšovali ich schopnosť prežiť
Vedci začali s hľadaním rozdielov najprv na úrovni chromozómov, potom na malých intervaloch genómu a nakoniec na rozdieloch v jednotlivých nukleotidoch.
Tím sledoval akékoľvek abnormality a dôkazy o nahromadených mutáciách DNA zárodočnej línie, teda zmenách, ktoré sa vyskytujú v DNA reprodukčných buniek a v priebehu času sa odovzdávajú z rodičov na potomkov.
„Vieme, že napríklad vystavenie vysokým dávkam žiarenia môže vniesť nestabilitu od chromozomálnej úrovne dole. Hoci je táto populácia psov vzdialená tridsať alebo viac generácií od populácie prítomnej počas katastrofy v roku 1986, mutácie by pravdepodobne boli stále zistiteľné, ak by týmto pôvodným psom poskytovali výhodu v prežití. U týchto psov sme však žiadne také dôkazy nenašli,“ vysvetľujú.
Autori dodávajú, že to nemusí vylučovať rolu selekčných tlakov pri vysvetľovaní rozdielov medzi oboma populáciami psov.
„Z ľudského hľadiska by to bolo ako študovať populáciu, ktorá je o stáročia vzdialená od populácie prítomnej v čase katastrofy,“ popisujú.
„Je možné, že psy, ktoré prežili dostatočne dlho, aby sa mohli rozmnožovať, už mali genetické vlastnosti, ktoré zvyšovali ich schopnosť prežiť. Možno teda na začiatku existoval extrémny selekčný tlak, a potom psy v elektrárni jednoducho zostali oddelení od mestskej populácie. Skúmanie tejto otázky je ďalším dôležitým krokom, na ktorom teraz pracujeme.“
Ďalšie toxíny
Vedci zdôrazňujú, že zistenia sú iba súčasťou širšieho obrazu toho, akú úlohu môže zohrávať nepriaznivé pôsobenie životného prostredia na zdravie nielen psov, ale aj ľudí.
„Väčšina ľudí považuje černobyľskú jadrovú haváriu za radiačnú katastrofu v opustenom kúte Ukrajiny, ale potenciálne nepriaznivé zdravotné dôsledky sú oveľa širšie,“ hovorí Norman Kleiman, spoluautor štúdie, ktorý pracuje na Kolumbijskej univerzite.
Dôvodom je mnoho ďalších toxínov – vrátane ťažkých kovov, olovnatého prášku, pesticídov a azbestu – uvoľnených do životného prostredia počas následného čistenia a sanácie v priebehu troch desaťročí.
„Kým v jadrovej elektrárni ani v Pripjati už nikto nežije, až do ruskej invázie tam denne pracovalo mnoho tisíc ľudí na sanačných a stavebných projektoch v okolí,“ dodáva Kleiman.
„Štúdium spoločenských zvierat, ako sú tieto psy, ponúka pohľad na druhy nepriaznivých zdravotných rizík, ktorým môžu ľudia čeliť.“
