Malebná dedina Vlkolínec, ktorá patrí medzi pamiatky svetového dedičstva UNESCO, sa stala obeťou vlastnej popularity. Hoci ide o jedno z najzachovalejších historických sídiel v strednej Európe, miestni obyvatelia tvrdia, že masový turizmus im výrazne komplikuje život a niektorí dokonca volajú po tom, aby dedina o prestížny titul prišla.
Vlkolínec leží v srdci Slovenska v oblasti Karpát a je známy svojou jedinečnou architektúrou. Organizácia UNESCO ho opisuje ako výnimočný príklad tradičnej stredoeurópskej vidieckej osady. Nachádza sa tu viac ako štyridsať pôvodných domov, ktoré si zachovali autentickú podobu, pričom drevené zrubové stavby a celkové usporiadanie dediny sa podľa organizácie takmer nezmenili. Informuje o tom portál Travel Tomorrow.
Malá komunita čelí masám turistov
Hoci má dedina len približne 14 stálych obyvateľov, každý rok ju navštívi približne 100-tisíc turistov. To znamená, že návštevníci miestnych obyvateľov početne prevyšujú tisícnásobne.
Takýto nápor podľa miestnych výrazne narúša pokojný život v dedine. Jeden z obyvateľov pre britský denník Mirror uviedol, že prestížne ocenenie sa postupne zmenilo na veľký problém. „UNESCO z nás urobilo turistickú ‘zoo’. Toto údajné ocenenie sa pre nás nestalo len záťažou – ale doslova živou nočnou morou,“ povedal.
Podľa miestnych však nejde len o množstvo turistov, ale aj o ich správanie. Niektorí návštevníci sa správajú nevhodne a nerešpektujú súkromie ľudí, ktorí v dedine stále žijú.
Obyvatelia hovoria o prípadoch, keď turisti vstupujú do súkromných záhrad alebo dvorov, prípadne si robia fotografie cez okná domov. Podľa nich tak dochádza k narúšaniu bežného života a pocitu súkromia. Miestni dokonca tvrdia, že sa cítia neustále sledovaní a pod tlakom veľkých davov návštevníkov.
Odborník na kultúrne dedičstvo Miloš Dudáš upozornil, že Vlkolínec bol pre UNESCO cenný práve preto, že nešlo o prázdny skanzen. „UNESCO si túto dedinu cenilo preto, že bola živým sídlom a nie prázdnym alebo ‘mŕtvym’ múzeom pod holým nebom,“ vysvetlil pre denník Denník N.
Situácia sa však postupne zmenila. Od roku 1993, keď bol Vlkolínec zapísaný na zoznam svetového dedičstva, sa počet stálych obyvateľov znížil približne o polovicu.
Prísne pravidlá menia každodenný život
Najstarší obyvateľ dediny Anton Sabucha hovorí, že život vo Vlkolínci sa za posledné desaťročia výrazne zmenil. Podľa neho majú na tom podiel aj pravidlá spojené s ochranou pamiatky.
„Postarajte sa o to, aby nás z UNESCO vyradili. Žilo by sa nám lepšie. Kvôli prísnym pravidlám už nemôžeme chovať zvieratá ani pestovať plodiny tak, ako sme boli zvyknutí,“ povedal.
Hoci miestni často kritizujú status UNESCO, odborníci upozorňujú, že za nárast turizmu nemôže len samotný zápis na zoznam svetového dedičstva. V posledných rokoch sa výrazne zmenilo aj správanie turistov. Sociálne siete motivujú ľudí vyhľadávať jedinečné miesta a fotografovať ich, čo vedie k zvýšenému záujmu o menej známe lokality.
Organizácia UNESCO zároveň upozorňuje na ďalší faktor, ktorý mení charakter dediny. Ide o rastúci počet dočasných obyvateľov, ktorí si kupujú domy najmä na rekreačné účely. Podľa organizácie je Vlkolínec „zraniteľný voči vplyvom turizmu“, pričom jeho charakter sa mení aj v dôsledku pribúdajúcich rekreačných nehnuteľností.
Prestíž, ktorá môže byť aj problémom
Prípad Vlkolínca nie je jediným, keď miestni obyvatelia spochybňujú prínos medzinárodného uznania. Niektoré destinácie po celom svete už v minulosti vyjadrili obavy z masového turizmu, ktorý môže ohroziť ich tradičný spôsob života.
Na druhej strane existujú krajiny, ktoré význam UNESCO naopak zdôrazňujú. Napríklad peruánske ministerstvo kultúry označilo organizáciu za „jediný kompetentný orgán na podporu identifikácie, ochrany a zachovania kultúrneho a prírodného dedičstva“.
V prípade Vlkolínca však bude o budúcnosti rozhodovať kombinácia postoja UNESCO a slovenských úradov. Otázkou zostáva, či je status svetového dedičstva pre dedinu skôr výhodou alebo prekážkou.
