Dita Krausová, rodáčka z Prahy a jedna z posledných žijúcich pamätníčok holokaustu, zomrela vo veku 96 rokov obklopená svojou rodinou v Jeruzaleme. Ako mladučká prežila štyri nacistické koncentračné tábory, vrátane Osvienčimu, kde sa v štvrtnástich rokoch stala knihovníčkou tajnej detskej knižnice v tzv. rodinnom tábore. Tento jej príbeh sa stal inšpiráciou pre svetový bestseller „Knihovníčka z Osvienčimu“ španielskeho autora Antonia Gonzáleza Iturbeho.
Jej úmrtie pre Seznám Zprávy potvrdila rodinná priateľka Eva Benešová, ktorá uviedla: „Pani Dita zomrela po polnoci v Jeruzaleme, bol pri nej vnuk, keď prestala dýchať.“ Krausová sa ešte donedávna zdržiavala v Prahe a minulý rok sa plánovala vrátiť do Izraela, kde s rodinou žila po vojne, no odkladala to kvôli tamojším konfliktom. Sama poznamenala, že jej návrat bude nevyhnutný, pretože už bude potrebovať pomoc.
Počas vojny prešla peklom hneď niekoľkých koncentračných táborov: Terezín, Auschwitz-Birkenau, Hamburg a Bergen-Belsen. Spomienky na svoj život spracovala v autobiografickej knihe Odložený život.
Napriek všetkému, čo zažila, zostala realistická a skeptická voči svetovým konfliktom a antisemitizmu. Vyjadrila presvedčenie, že trvalý mier na Blízkom východe je málo pravdepodobný a antisemitizmus nezmizne. V minulom roku povedala pre Seznam Zprávy: „Myslím si, že svet nás Židov nechce. Svet chce, aby sme zmizli z povrchu zemského.“ Zároveň však ocenila, že taká atmosféra v Česku nepanuje.
Neuveriteľný príbeh
Dita Krausová sa narodila 12. júla 1929 ako Edith Polachová v židovskej rodine v Prahe. Bola dcérou právnika Hanuša Polacha a vnučkou medzivojnového senátora Národného zhromaždenia Johanna Polacha.
V roku 1942 bola spolu s celou rodinou deportovaná do Terezína a následne do rodinného tábora v Osvienčime. Jej otec tam zomrel vo februári 1944. Po likvidácii tábora bola spolu s matkou prevezená do pracovného tábora v Hamburgu a odtiaľ do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Jej matka zomrela krátko po vojne, koncom júna 1945.
V roku 1947 sa vydala za Ota B. Krausa (spisovateľa, učiteľa a grafológa), ktorého poznala z Terezína a Osvienčimu. V roku 1949 spolu emigrovali do Izraela, kde obaja pracovali ako učitelia. Mali spolu tri deti. Od smrti svojho manžela v roku 2000 žila sama v izraelskom meste Netanya. Okrem iného sa venovala maľovaniu farebných lúčnych kvetov. V spomínanom rozhovore opísala svoje pocity, keď v roku 1989 po štyridsiatich rokoch opäť uvidela Prahu.
„Bol to veľký zážitok, pretože dovtedy sme tam nesmeli chodiť. Bolo to v marci 1989 a mám z toho obdobia niekoľko fotografií. Môj manžel bol pozvaný ako delegát na sympózium v Terezíne. Konalo sa tam veľké stretnutie, ktoré trvalo dva alebo tri dni, s ľuďmi z rôznych krajín. Stretli sme tam ľudí, ktorí boli kedysi s nami v táboroch a pre nás všetkých to bolo veľmi emotívne. Chýbalo nám to, pretože Oto aj ja sme sa narodili a vyrastali v Prahe. Nečakali sme, že Sovietsky zväz zanikne, tak sme to uzavreli a mysleli sme si, že sa sem už nikdy nevrátime,“ povedala v rozhovore.
