Parížska klimatická dohoda má desať rokov a pri pohľade na titulky novín by sa mohlo zdať, že zlyhala. Opak je pravdou. Tento dokument, hoci nedokonalý, spustil ekonomickú lavínu, ktorú už nedokáže zastaviť žiadny politik ani ropný magnát.
Investície do čistej energie dnes prekonávajú fosílne palivá v pomere dva ku jednej a to, čo bolo pred dekádou len ekologickým snom, je dnes trhovou realitou. Píše o tom aj The Guardian.
Keď sa svetoví lídri v roku 2015 stretli vo Francúzsku, planéta smerovala do záhuby. Modely predpovedali oteplenie o katastrofálne 4 stupne Celzia. Dnes, vďaka záväzkom a technologickému skoku, sme toto číslo skresali na 2,5 stupňa. Stále to nie je bezpečné pásmo, no rozdiel medzi týmito dvoma číslami znamená záchranu miliónov životov a celých ekosystémov.
Laurence Tubiana, jedna z hlavných architektiek dohody, to vidí jasne: „Parížska dohoda uviedla do pohybu posun k čistej energii, ktorý už teraz nemôže žiadna krajina ignorovať.“ A čísla jej dávajú za pravdu. Minulý rok obnoviteľné zdroje zlomili všetky rekordy, keď tvorili viac ako 90 percent všetkých novopostavených kapacít na výrobu elektriny. Každé piate auto predané na svete je dnes elektrické.
Peniaze zmenili pravidlá
Politika je jedna vec, no trh rozhoduje. Bill Hare z inštitútu Climate Analytics tvrdí, že bez Paríža by sme tento posun nevideli. Limit 1,5 stupňa a cieľ uhlíkovej neutrality podľa neho „prekódovali fungovanie štátov, trhov a inštitúcií.“ Investori jednoducho pochopili, kde leží budúcnosť, a presunuli tam kapitál.
Britský minister energetiky Ed Miliband upozorňuje, že hodnotiť úspech len podľa toho, čo sa nestalo, je krátkozraké. „Ako svet sme dosiahli pokrok, ale zároveň vieme, že to zďaleka nestačí na to, na čom sme sa v Paríži dohodli,“ priznáva. Dostať 193 krajín k tomu, aby kompletne prekopali svoje ekonomiky, je podľa neho titanská úloha. A práve tu narážame na najväčší kameň úrazu – geopolitiku.
Čínsky drak chrlí dym aj elektrinu
Príbeh poslednej dekády je plný protikladov a najlepším príkladom je Čína. Na jednej strane stojí za 90 percentami nárastu emisií od podpisu dohody. Po roku 2017, čiastočne ako reakcia na Trumpove clá a snahu udržať rast cez reality, Peking opäť roztočil kolesá uhoľných elektrární. „Išlo o trh s nehnuteľnosťami, budovy, oceľ, cement,“ vysvetľuje Li Shuo z Asia Society Policy Institute.
Na druhej strane však tiež Čína vlani pridala do siete viac obnoviteľných zdrojov ako zvyšok sveta dokopy. Jej výrobná sila stlačila ceny solárnych panelov o 90 percent, čo umožnilo zelenú revolúciu aj v chudobnejších častiach sveta.
Ak sa svetu podarí udržať otepľovanie na uzde, Peking si za to bude môcť pripísať zásluhy rovnako ako vinu za znečistenie. Wang Yi, poradca čínskej vlády, tvrdí, že prezident Si Ťin-pching to myslí vážne: „Centrálna vláda, vrátane prezidenta Siho, nám jasne povedala, že v nasledujúcich piatich rokoch musíme urýchliť nový energetický systém.“
Dôvera medzi Severom a Juhom krváca
Parížska dohoda stála na krehkej dôvere medzi bohatými a chudobnými štátmi. Táto dôvera sa však otriasa v základoch. Rozvojové krajiny nezabudli na „vakcínový apartheid“ počas pandémie a teraz vidia podobný vzorec pri klimatických financiách. Žiadajú peniaze na prežitie, nie súcit.
Evans Njewa, zástupca najmenej rozvinutých krajín, posiela bohatému svetu tvrdý odkaz: „Klimatické financovanie pre nás nie je charita. Je to právna povinnosť, takže sa musí mobilizovať a poskytnúť nám ho. Je to jediný prostriedok globálnej reakcie na túto globálnu krízu.“
Nedávne rokovania v Azerbajdžane ukázali hĺbku priepasti. Bohaté národy síce sľúbili 300 miliárd dolárov ročne, no globálny Juh žiadal 1,3 bilióna. Ak má Parížska dohoda prežiť ďalšiu dekádu, bohaté štáty musia prestať sľubovať a začať platiť. Inak hrozí, že konsenzus sa rozpadne práve vo chvíli, keď ho najviac potrebujeme.
Trump a taktika šikanovania
Do hry sa navyše vracia starý známy faktor chaosu – Donald Trump. Jeho prvé odstúpenie od dohody nespustilo dominový efekt, ako sa mnohí obávali, no jeho návrat do Bieleho domu a agresívna obchodná politika vyvolávajú nervozitu. USA už ukázali, že sa neštítia použiť hrubú silu. Delegáti z rozvojových krajín hlásili, že americkí úradníci sa im vyhrážali zrušením víz a sankciami, ak nepodporia ich záujmy pri rokovaniach o lodnej doprave.
Tina Stegeová z Marshallových ostrovov, krajiny, ktorú stúpajúca hladina oceánov ohrozuje najviac, však nestráca nádej. „Na rozdiel od iných multilaterálnych procesov pokračujeme v pokroku napriek všetkým prekážkam,“ hovorí.
