Samota naberá v detských izbách nový, digitálny rozmer. Keď sa k slovu prihlási ochromujúca úzkosť, mladá generácia už nehľadá oporu v obývačke u rodičov, ale v četovacom okne s umelou inteligenciou.
Algoritmus neodpovedá unaveným hlasom, nikdy nemá „zlý deň“ a povie presne to, čo ranená duša v danej chvíli potrebuje počuť. Odborníci však dvíhajú varovný prst: tento technologický prístav je ilúziou a odbornú pomoc, ani samotný rozhovor s človekom nahradiť nedokáže. Píše o tom aj ta3.com.
Štatistiky krízových liniek potvrdzujú, že psychika dospievajúcich praská pod váhou nárokov, ktoré na nich spoločnosť kladie. Marek Madro, psychológ a šéf združenia IP-čko, upozorňuje na znepokojivý trend. „Stres a tlak na výkon – táto téma vzrástla o 40,7 percenta. Mladí ľudia sa boja obmedzenia či vypnutia sociálnych sietí,“ vysvetľuje Madro.
Pre generáciu, ktorej identita je zrastená s online priestorom, predstavuje hrozba digitálneho ticha existenčnú neistotu. AI sa v tomto vákuu stáva niečím viac než len pomôckou pri učení – mení sa na „priateľa“, ktorý je k dispozícii bez prestávky.
Prázdna pochvala vás pred pádom neuchráni
Problém tkvie v tom, že stroj neponúka vzťah, ale len jeho dokonalú imitáciu. Umelá inteligencia nedisponuje empatiou, nepozná bolesť a úplne ignoruje všetko, čo človek hovorí mimikou či tónom hlasu. Jozef Mikloško, komisár pre deti, vníma toto nastavenie ako pascu. „Ponúka takú ilúziu bezpečia. Ilúziu chvály, ilúziu potvrdenia. Si pekný, zlatý, si múdry a tak ďalej. A toto sa dostáva do veľmi nebezpečnej roviny,“ hovorí otvorene o riziku, ktorému deti čelia. Keď algoritmus neustále pritakáva, mladý človek stráca kontakt s realitou, kde sú vzťahy komplikované, no skutočné.
Technológia v rukách osamelého človeka však môže nabrať aj ničivejšiu podobu. Veronika Čuláková Tóthová z Krízovej linky pomoci IP-čko upozorňuje, že četovanie je len špičkou ľadovca. AI sa čoraz častejšie stáva nástrojom na výrobu deepfake materiálov, ktoré slúžia na šikanu či radikalizáciu. „Mnohokrát využívajú umelú inteligenciu aj na tvorbu rôznych deepfakov a rôznych materiálov, ktoré opäť podporujú tému radikalizácie,“ varuje Čuláková Tóthová. Miesto toho, aby technológia rany na duši liečila, môže ich ešte situáciu zhoršiť a vyhnať dospievajúcich do izolácie.
Východiskom je regulácia, nie slepý zákaz
Nahradiť živého človeka riadkami kódu je riskantný experiment. Riešenie pritom netreba hľadať v plošných zákazoch, ktoré by mladých ľudí len viac odstrihli od ich sveta. Cesta vedie cez prísne pravidlá a trpezlivé vysvetľovanie, kde končia schopnosti stroja a začína skutočná ľudská prítomnosť.
