Pozorovanie ľudí, ktorí si neustále poskakujú prstami, ťukajú nohami alebo inak nervózne vrtia, môže u mnohých vyvolať nepríjemné pocity. Pre niektorých je to len mierne rozptýlenie, iní to však prežívajú ako silný emocionálny stres. Vedci tomuto fenoménu hovoria misokinézia, a podľa posledných štúdií sa s ním stretáva až jedna tretina populácie.
Slovo misokinézia pochádza z gréčtiny a znamená „nenávisť voči pohybom“. Ide o výraznú negatívnu emocionálnu reakciu na drobné a opakujúce sa pohyby ľudí okolo nás – napríklad ťukanie prstami, šúchanie nohami alebo iné nervózne gestá. Tento jav je spojený s príbuzným fenoménom nazývaným misofónia, pri ktorej ľudia veľmi citlivo reagujú na určité opakujúce sa zvuky. Píše o tom portál Science Alert.
Hoci misokinézia doteraz nebola dostatočne preskúmaná, nová štúdia vedcov z University of British Columbia (UBC) ju analyzovala komplexnejšie než kedykoľvek predtým.
Jeden z troch ľudí má tieto pocity
Do výskumu sa zapojilo viac než 4 100 ľudí z radov študentov i bežnej verejnosti. Ukázalo sa, že približne jeden z troch ľudí priznal, že má problém znášať nervózne pohyby ostatných. Tento jav pritom nie je obmedzený len na ľudí s nejakou klinickou diagnózou – je to bežná spoločenská výzva, ktorá sa dotýka širokej populácie.
Emocionálne dopady misokinézie
Ľudia s misokinéziou často pociťujú frustráciu, hnev alebo úzkosť, keď v ich blízkosti niekto opakovane nervózne pohybuje rukou, nohou alebo inou časťou tela. Takéto situácie môžu znižovať ich komfort pri práci, učení sa či počas spoločenských stretnutí. Niektorí sa dokonca kvôli tomu vyhýbajú spoločnosti alebo skupinovým aktivitám.
Vedci z UBC skúmali rôzne možné vysvetlenia, vrátane toho, či ľudia so zvýšenou citlivosťou jednoducho viac vnímajú rušivé vizuálne podnety na okraji svojho zorného poľa. Tento predpoklad sa však nepotvrdil – vizuálne pozornostné mechanizmy nehrali podľa testov zásadnú úlohu.
Viac zaujímavá je hypotéza, že za fenoménom môžu stáť tzv. zrkadlové neuróny. Tie sa aktivujú nielen keď sami vykonávame pohyb, ale aj keď pozorujeme pohyb iných. Práve tieto neuróny nám umožňujú napríklad empatiu – keď vidíme, že sa niekto zraní, podvedome s tým súcitíme a cítime bolesť. Podobne by mohla misokinézia vzniknúť tak, že ľudia vnímajú nervozitu alebo úzkosť fidgetujúcich* osôb a nevedome ju „prechytia“ a prežívajú ju sami.
*Fidgetovanie je nervózne, nevedomé alebo automatické pohybovanie sa – napríklad keď sa niekto hrá s perom, poklepáva prstami, ťuká nohami, alebo vrtí rukou. Je to často prejav nervozity, úzkosti, nudy alebo snahy udržať pozornosť.
Takže keď niekto „fidgetuje“, jednoducho sa neustále hýbe malými pohybmi, často bez toho, aby si to uvedomoval.
Čo nám ukázali ďalšie výskumy?
V roku 2024 sa vedci z UBC venovali 21 dobrovoľníkom, aby lepšie pochopili povahu misokinézie. Zistili, že problém nemusí spočívať v tom, že nás fidgetovanie automaticky vyruší, ale skôr v tom, že sa od týchto podnetov ťažko odpútavame.
Ak vás misokinézia trápi, nemusíte sa cítiť osamotení. Tento fenomén je bežný a skutočný. Vedci i psychológovia ho začínajú vnímať ako dôležitý sociálny problém, ktorý môže ovplyvniť každodenný život mnohých z nás.
