Keď sa Malika Oufkirová v roku 1991 po dlhých rokoch dostala na slobodu, bola už takmer štyridsiatnička a za sebou mala skúsenosť, ktorá by zlomila aj tých najsilnejších. Počas dvoch desaťročí prešla peklom marockých väzníc, kde trpela hladom, chorobami aj absolútnou izoláciou. Dnes, aj po mnohých rokoch, sa stále snaží nájsť vnútorný pokoj a vyrovnať sa s minulosťou, ktorá jej vzala celé roky života.
Ako dieťa však žila v úplne inom svete. Pochádzala z bohatstva a moci. Vyrastala ako princezná v kráľovskom paláci v Rabate, kde sa o ňu starali sluhovia a kde mala všetko, o čom mohla väčšina ľudí v Maroku iba snívať.
Jej otec, generál Mohamed Oufkir, patril medzi najvplyvnejších mužov krajiny a bol blízkym spojencom kráľa Hasana II. Malika, pôvodom z berberskej rodiny, sa tak ocitla v prostredí luxusu a prepychu, no zároveň bola odrezaná od vlastných rodičov a vyrastala uprostred kráľovského dvora ako v zlatej klietke. Píše Médium.cz.
Keď mala šestnásť rokov, podarilo sa jej požiadať o návrat k rodine. Po dlhých rokoch odlúčenia zažila s rodičmi a súrodencami krátke obdobie šťastia, ktoré však netrvalo dlho. V roku 1972 zasiahla jej rodinu tragédia, ktorá zmenila všetko. Po neúspešnom pokuse o atentát na kráľa Hasana II., z ktorého bol obvinený jej otec, sa režim obrátil proti nim. Generál Oufkir podľa oficiálnej verzie spáchal samovraždu, no mnohí veria, že bol popravený. Jeho rodina, vrátane Maliky, sa v ten okamih stala nepriateľom štátu.
Nasledujúce roky premenili život niekdajšej princeznej na nočnú moru. Spolu s matkou a súrodencami bola uväznená v odľahlých väzniciach uprostred marockej púšte, kde vládli neľudské podmienky. Žili v úzkych, tmavých celách bez svetla, v zime trpeli chladom a v lete dusivým teplom. O hlad, choroby a psychické utrpenie nebola núdza. Každý deň im strážcovia pripomínali, že sa z týchto múrov dostanú len mŕtvi.
Napriek tomu sa Malika nikdy nevzdala nádeje. Po dlhých pätnástich rokoch sa jej spolu so súrodencami podarilo uniknúť z väzenia tunelom, ktorý vlastnoručne vykopali pomocou lyžíc a viečka od konzervy. Matka však zostala za múrmi väznice, keďže bola príliš slabá na útek. Jej posledné slová boli prosbou, aby deti zachránila. Útek bol síce úspešný, ale sloboda trvala krátko. Po niekoľkých dňoch ich udali a Maliku opäť zadržali. Tentoraz však skončila „iba“ v domácom väzení, kde musela zostať ďalšie štyri roky.
Skutočnú slobodu získala až v roku 1991, keď ju marocké úrady prepustili. Napriek tomu ešte päť rokov nesmela opustiť krajinu. Až v roku 1996 sa jej podarilo odísť do Francúzska, kde sa pokúsila začať nový život. Sama však priznáva, že dvadsať rokov strateného života sa nedá vrátiť.
Kráľ Hasan II., ktorý niesol zodpovednosť za jej utrpenie, zomrel v roku 1999. Malika o ňom neskôr napísala autobiografiu La Prisonnière, ktorá bola v Maroku zakázaná. Dnes žije v Paríži, kde sa vydala za francúzskeho architekta Erica Bordreuila a vychováva adoptívnu dcéru svojej chorej sestry. Hoci sa jej podarilo uniknúť z temnoty, jazvy na duši zostali. Aj jej súrodenci sa museli vyrovnať s traumou po rokoch mučenia. Jedna zo sestier, Soukaina, sa rozhodla spracovať bolesť cez hudbu a vydala album, ktorý rozpráva ich spoločný príbeh.
Malika dnes tvrdí, že jediným dôvodom, prečo dokázala prežiť, bola láska k rodine. Počas väznenia sa snažila ochrániť mladších súrodencov pred hrôzami reality tým, že im vymýšľala príbehy a rozprávky, aby aspoň na chvíľu zabudli, kde sú. Vďaka tomu si zachovali iskru nádeje. Dnes vie, že všetko bohatstvo sveta – šperky, autá, moc či peniaze – nemá žiadnu hodnotu. Skutočne dôležité sú len ľudské hodnoty, odvaha a schopnosť milovať aj v tme.
