Niektoré výroky malých detí dokážu dospelým poriadne zdvihnúť chlpy na rukách. Rodičia po celom svete sa zhodujú, že najdesivejšie vety prichádzajú od detí približne od troch do siedmich rokov. Nikto si pritom nie je istý, či ide o otvorenú detskú predstavivosť, schopnosť vnímať to, čo dospelým uniká, alebo o kombináciu oboch.
Predstavte si noc a ticho prerušované jemným pohybom pri posteli. V dverách stojí dieťa so svetlom z chodby za chrbtom a potichu oznámi, že v skrini je starý muž, ktorý sa údajne pýtal, či sa môže ísť hrať. Takéto výroky dokážu rodičom privodiť okamžité zimomriavky. Mnohí z nich sa preto pýtajú, či deti skutočne registrujú niečo, čo dospelí už nevnímajú, alebo ide len o prirodzený jav spojený s rozvojom detskej psychiky. HuffPostu oslovil odborníkov na detskú psychológiu aj ľudí, ktorí veria v duchovné javy. Zároveň zhromaždila výpovede rodičov a opatrovateľov, ktorí zažili okamihy, na ktoré by najradšej zabudli.
Nočné prebudenia, ktoré naháňajú strach
Jedna matka spomenula, že jej dvojročná dcéra sa raz v noci zobudila v plači, čo sa u nej nestávalo. Keď ju upokojila, dievčatko sa s úplnou vážnosťou pýtalo na ženu, ktorá podľa neho býva v jeho izbe. Odvtedy spáva s malým svetielkom a už sa k téme nevrátila.
Iná matka si vybavuje noc, keď ju syn náhle prebudil a tvrdil, že v chodbe stojí žena, ktorá mu vraj prikázala, aby nešiel do kuchyne. Podrobne ju opísal a jeho opis pôsobil tak živo, až z toho matke naskočila husia koža. Keď sa išla presvedčiť, nikoho nenašla, ale syn ju držal tak pevne, že jej zostali na ruke ryhy. Ako terapeutka vie, že deti si často zamieňajú fantáziu s realitou, no priznáva, že tento zážitok v nej zostal dodnes.
Môže ísť o duchovné vnímanie
Jeden otec spomenul, že ich syn ukázal smerom k bazénu a pýtal sa, kto tam stojí. Dieťa opísalo muža v modrej uniforme, ktorý vraj mával. Až neskôr si rodičia uvedomili, že starý otec nosil rovnakú uniformu počas práce na pošte a zomrel ešte pred narodením chlapca. Počas jedného podujatia im médium údajne povedalo, že ich syn môže začať hovoriť o zosnulých, pretože k nim má prirodzene otvorenú cestu.
Duchovná koučka uviedla, že deti približne do šiestich rokov často opisujú príbuzných, ktorých nikdy nemohli stretnúť. Jedna matka napríklad počula od dcéry, že babička sedí na terase a vníma spev vtákov, čo bolo presne to, čo zosnulá babička podľa rodiny milovala. Iné dieťa matke odovzdalo odkaz, podľa ktorého už nemá byť smutná. Matka prežívala náročné obdobie, hoci o tom nikomu nehovorila.
Príbehy, ktoré naháňajú zimomriavky aj dospelým
Jedna žena spomenula noc strávenú u kamarátky. Zdalo sa jej o žene v modrom, ktorá ju v sne ťahala po nekonečnej dráhe. Ráno sa jej malá dcérka kamarátky opýtala, či dobre spala a doplnila, že pani v modrom vraj bola v jej sne s ňou. Až neskôr sa dozvedela, že deti v tej izbe túto postavu opisovali opakovane.
Duchovný mentor uviedol skúsenosť s rodinou, ktorej dieťa opakovane videlo muža v dome. Keď podrobne opísal, koho dieťa vída, otec ostal v šoku a po chvíli priznal, že rovnakú postavu videl aj on, no mlčal o tom. Malo ísť o bývalého majiteľa domu. Dieťa sa vraj nebálo neznámej postavy, ale toho, že mu dospelí nebudú veriť.
Nevysvetliteľné klopanie
Jedna žena si z detstva pamätá, že ich pravidelne navštevovala rodinná známa Mary. Raz sa jej mama vrátila domov smutná, no bez vysvetlenia. Nasledujúce ráno dievčatko počulo klopanie a volalo, že prichádza teta Mary. Za dverami však nikto nebol. Až o mesiac na pohrebe sa dozvedelo, že Mary zomrela práve v deň, keď mama prišla domov so smutnou tvárou.
Psychologička vysvetľuje, že detský mozog automaticky hľadá známe tvary, najmä ľudské tváre. Preto deti v tieňoch alebo v záhyboch záclon často vidia niečo konkrétne. Podľa nej ide o prirodzený proces mozgu. Duchovná poradkyňa však tvrdí, že deti žijú v stave prirodzenej otvorenosti a nie sú zaťažené spoločenskými vzorcami, takže vnímajú aj to, čo sa dospelým stráca. Okolo ôsmeho roku veku sa však mozog mení a deti začínajú lepšie rozlišovať medzi tým, čo je skutočné a čo patrí do sveta predstáv.
A čo neviditeľní priatelia
Viac než polovica detí vo veku od troch do ôsmich rokov má imaginárnych kamarátov. Mnohí pôsobia veľmi živo, majú mená aj konkrétne príbehy. Psychológovia hovoria o prirodzenom mechanizme, ktorý deťom pomáha spracúvať emócie a učiť sa empatii. Z duchovného pohľadu však môže ísť aj o spojenie so zosnulými príbuznými alebo s bývalými obyvateľmi domu.
Odborníci odporúčajú, aby rodičia zostali pokojní. Reakcia dospelého totiž výrazne ovplyvňuje, ako sa bude dieťa k situácii stavať. Ak rodič prejaví strach alebo odmietnutie, dieťa si to môže vyložiť ako niečo nebezpečné alebo zakázané. Najlepším prístupom je spoločné skúmanie toho, čo mohlo zážitok vyvolať, napríklad tiene, zvuky alebo prosté nepochopenie. Duchovné poradkyne navyše tvrdia, že detské zážitky tohto typu zvyčajne nepôsobia negatívne a majú skôr neutrálny či priateľský charakter.
