Historička Anna Hájková búra mýty o „čistých“ obetiach holokaustu a ukazuje, ako sa queer ľudia vymazávali z historickej pamäti. Od cenzúrovaného denníka Anny Frankovej až po zabudnutého Fredyho Hirscha. Tieto príbehy odhaľujú, ako silno spoločnosť odmietala prijať rozmanitosť aj medzi tými, ktorí prežili peklo nacizmu.
Muži a ženy inej sexuálnej orientácie boli počas nacizmu úplne na okraji táborovej spoločnosti. Ich šance na prežitie boli mizivé, o svojich túžbach mlčali zo strachu. Po vojne ich však nečakalo uznanie ani rešpekt, ale pretrvávajúca stigmatizácia, píše portál lidovky.cz.
V roku 1960 odmietol starosta Dachau postaviť pamätník všetkým obetiam koncentračného tábora. V jeho očiach si homosexuáli takú poctu nezaslúžili. Podľa neho boli medzi väzňami aj „zločinci“. Táto veta odhaľuje, ako veľmi boli títo ľudia aj po vojne vnímaní ako nehodní súcitu: „Prosím vás, neurobte tú chybu a neverte, že v Dachau zomreli len hrdinovia. Musíte si uvedomiť, že v Dachau bolo veľa zločincov a homosexuálov. Chcete pamätník pre takýchto ľudí?“
Paragraf, ktorý neodišiel ani po Hitlerovi
Nemecký paragraf 175, kriminalizujúci homosexuálne vzťahy medzi mužmi, ostal v platnosti aj po roku 1945. Kancelár Konrad Adenauer ho dokonca nazval „zdravým zákonom“. Asi 100-tisíc mužov bolo podľa neho za nacistov zatknutých, z toho približne 15-tisíc skončilo v koncentračných táboroch. Tí, čo prežili, boli spoločnosťou často ignorovaní.
Homosexualita bola zároveň trestná vo väčšine európskych krajín, vrátane tých, ktoré bojovali proti Hitlerovi. Veriaci Židia aj kresťania ju považovali za hriech a obete s touto identitou boli neviditeľné.
Svedectvá plné strachu
Anna Hájková vo svojej knihe Ľudia bez dejín sú prach upozorňuje, že rekonštruovať životy queer ľudí počas holokaustu je ako archeológia: chýbajú denníky, listy, osobné výpovede. A tie, ktoré prežili, často odrážajú dobovú homofóbiu.
Holandská Židovka Sientje Backerová si po rokoch spomínala, že najväčší strach po príchode do Ravensbrücku mala z lesieb. Nie z nacistov. Nie z hladu či smrti. Tento strach bol výsledkom spoločenských predsudkov, ktoré sa medzi ľuďmi šírili rovnako ako ideológia.
„Keď sme dorazili do Ravensbrücku, bola som, samozrejme, úplne premočená. Keď sme šli spať, mala som hrozný strach. Neodvážila som sa zaspať, lebo som sa bála lesieb. Strašne som sa bála. A neodvážila som sa zaspať,“ spomínala holandská Židovka Sientje Backerová, ktorá v januári 1945 prežila pochod smrti z Osvienčimu do Ravensbrücku.
Denník Anny Frankovej: Čistota verzus pravda
Aj najznámejší denník obete holokaustu bol cenzurovaný. V pasáži, kde Anne opisuje, ako ju fascinuje ženské telo a túži po priateľke, sa od prvého vydania vystrihovalo. Slovo „priateľka“ sa v preklade zmenilo na neutrálne „kamarátka“.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
