„Keď vidím nahú ženskú postavu, ako je Venuša v Springerových Dejínach umenia, zakaždým upadnem do extázy. Niekedy mi to príde tak úžasne krásne, že sa skoro rozplačem. Kiežby som mala priateľku!“ píše sa v denníku Frankovej.
Komiksová verzia denníka z roku 2017 vyvolala v USA škandál pre jednu scénu, kde Anne kráča pomedzi sochy nahých žien s textom: „Upadám vždy do extázy, keď vidím nahú ženskú postavu.“
Kniha bola zakázaná v školách, vyraďovaná z knižníc, učitelia prepustení. V roku 2024 dokonca v niektorých okresoch na Floride zakázali celý denník pre jeho „queer pasáže“.
Podľa Hájkovej nejde len o cenzúru, ide o pokus očistiť historické postavy, prispôsobiť ich obrazu „nepoškvrnených hrdinov“.
Fredy Hirsch: Idol, učiteľ, gay
Fredy Hirsch bol nemecký Žid, otvorený homosexuál a výnimočná osobnosť židovského odboja. V Terezíne a neskôr v Osvienčime organizoval v tábore život pre deti, kde ich cvičil, vzdelával, chránil. Bol pre nich vzorom a takmer otcovskou postavou.
No po vojne bol jeho príbeh vymazaný. Nie preto, že by nebol hrdinom — ale preto, že bol gay. Hirsch patril k výnimočne dobre zdokumentovaným queer postavám holokaustu, no aj jeho osud bol dlhé desaťročia tabu.
Patrí k veľmi malému množstvu homosexuálov, ktorých osud počas holokaustu je aspoň čiastočne zdokumentovaný.
V synagóge opakovane počúval od rabína verš zo Starého zákona: „Ak muž leží s mužom ako so ženou, dopúšťa sa ohavnosti. Nepochybne bude usmrtený.“ Kvôli tomu sa cítil zle, snažil sa s tým bojovať, no svoje túžby zmeniť nedokázal. Ako uvádza autorka, do Československa emigroval po tom, čo sa pobil s členmi SA (Sturmabteilung, pozn. red.).
Po vojne sa jeho príbeh nehodil do dominantného naratívu. Áno, bol hrdina, ale zároveň aj homosexuál. A práve to sa stalo problémom. Objavili sa hlasy spochybňujúce jeho pohnútky, dokonca naznačujúce, že deti „zneužíval“ — avšak bez akýchkoľvek dôkazov. Historici i pamätníci sa dodnes sporia, či sa takéto obvinenia zakladajú na realite, alebo sú len výsledkom hlboko zakorenej homofóbie a potreby „očistiť“ pamäť hrdinov.
Kto má právo byť súčasťou histórie?
Hájková kladie otázku: Prečo niektoré príbehy prežijú a iné nie? Ak niekoho história nezapíše, neznamená to, že jeho osud bol menej dôležitý. Vymazaní nie sú len tí, ktorých zabili, ale aj tí, o ktorých spoločnosť odmieta hovoriť.
Jej kniha „Lidé bez dějin jsou prach“ (Ľudia bez dejín sú prach) tak nie je len historickou štúdiou, ale aj apelom. Apelom, aby sme sa pozreli pravde do očí, aj keď je zložitejšia, než by sme si želali.
Aj preto je dôležité znovu čítať staré texty, odhaľovať, čo v nich bolo skryté či zamlčané. Pretože ľudia bez dejín sú naozaj len prachom.
