Magdu Vášáryovú často sprevádzali obavy, o ktorých jej manžel Milan Lasica spravidla nič netušil. Z jej skúseností vyplýva, že ženy by mali cestu k úspechu oveľa jednoduchšiu, keby ich neblokovali práve ostatné ženy. Okrem tlaku režimu sa musela vyrovnávať aj s nevraživosťou ženského kolektívu, no na partnera sa mohla vždy spoľahnúť. Samotný Lasica tému ženskej ambície nevnímal ako problém a opakovane sa dištancoval od predstavy, že by sa bál úspešnej partnerky.
Už v čase štúdia sociológie sa Vášáryová zaujímala o otázky spoločenskej pretvárky. Popularita vo filme však znamenala aj problémy – po účinkovaní v Jakubiskovom filme musela opustiť školu a neustále žila pod dohľadom ŠtB. Opatrenia tajnej polície sa ešte sprísnili po svadbe s Milanom Lasicom, ktorý mal v tom čase zakázanú umeleckú činnosť. V tom čase bolo bežné, že pri telefonáte domov radšej „oslovila vyšetrovateľa“, len aby mohla v pokoji prebrať veci s rodinou. Sama popísala tieto ťažkosti v rozhovore pre Pamäť národa.
V priebehu 80. rokov si všímala, že ľudia v hľadisku sa uvoľňujú, najmä ženy boli pri reakciách smelšie, hoci medzi mužmi ešte doznievali obavy z reakcií nadriadených. Svoj postoj k režimu definitívne zlomila počas revolučných zmien, keď napísala list prezidentovi Husákovi a požiadala o prepustenie politických väzňov. Sama reflektovala, že ak by k obrate v spoločnosti nedošlo, pravdepodobne by v divadle skončila.
Ponuka od prezidenta
Po revolúcii ju oslovil Václav Havel s ponukou viesť veľvyslanectvo vo Viedni. Ako uviedla v relácii Silná zostava, dala si krátky čas na rozmyslenie a spolu s manželom sa rozhodli, že túto výzvu prijme a deti zoberie so sebou. Neskôr Milan Lasica priznal, že to bol krok, ktorý mu spätne spôsoboval určité obavy, keďže jeho manželka čelila zvýšenej miere rizika v zahraničí.
Ako veľvyslankyňa musela podnikať kroky proti medzinárodným teroristickým aktivitám a čelila hrozbám, pre ktoré boli zavedené prísne bezpečnostné opatrenia – dokonca aj jej deti absolvovali bezpečnostný tréning. O mnohých detailoch tejto práce nehovorila ani svojmu manželovi – sama priznala, že jej z toho často tuhla krv v žilách.
Neprajnosť žien
Po návrate na Slovensko zažila pri kandidatúre na prezidentku zvláštny jav: najviac jej hádzali polená pod nohy iné ženy. Kým muži sa snažili jej porozumieť, ženy ju často neprijímali a volali ju späť k domácim povinnostiam, spomínala pre Flowee. Vo svojich spomienkach opisuje aj chvíle s Vladimírom Mečiarom, ktorý v období reforiem býval veľmi emocionálny a často sa na jej ramenách rozplakal. Tento zážitok ju však viedol k tomu, že na ďalšie stretnutia s ním už radšej nechodila sama.
Po skončení diplomatickej misie čelila od Mečiara nielen odmietavému postoju, ale aj osobným urážkam. Dnes kritizuje nielen politickú moc, ale aj modely správania, kde sa ženy navzájom dostatočne nepodporujú. Opakovane vyzýva na potrebu vychovávať novú generáciu synov ako rovnocenných partnerov pre ambiciózne a vzdelané ženy. Milan Lasica so zmyslom pre humor pre Korzár podotkol, že ženy dnes vedia, čo chcú, a majú všetky možnosti rozvíjať svoj potenciál.
