Deborah Prum prežila dve skúsenosti, ktoré veda nedokáže vysvetliť. Dvakrát sa ocitla na prahu smrti a to, čo videla a cítila, ju navždy zmenilo. Jej príbeh neponúka len fascinujúci pohľad na to, čo sa môže stať, keď naše telo vypovie službu, ale odhaľuje aj hlbokú premenu, ktorá jej vzala jeden z najväčších ľudských strachov – strach zo smrti a samoty.
Otázka, čo nás čaká po poslednom výdychu, patrí k najväčším záhadám ľudstva. Pre mnohých je predstava konca desivá, no svedectvá ľudí, ktorí sa ocitli v tesnej blízkosti smrti, naznačujú, že to nemusí byť definitívny koniec.
Deborah Prum je jednou z tých, ktorí mali možnosť nahliadnuť za oponu. Svoj prvý zážitok blízky smrti prežila v momente, keď privádzala na svet svojho syna, štyri týždne pred termínom. Bol to okamih, ktorý ju navždy poznačil a pripravil na ešte intenzívnejšiu skúsenosť, ktorá mala prísť o desať rokov neskôr. Z ničoho nič pocítila, ako sa jej vedomie oddelilo od tela. „Zrazu bola podstata môjho bytia v rohu miestnosti a pozerala sa na všetko zhora,“ spomína na svoj mimotelový zážitok. Tento stav netrval dlho a napriek počiatočným varovaniam lekárov sa jej syn narodil zdravý. Píše o tom ladbible.com.
Osudná nehoda ju zaviedla na miesto, odkiaľ sa nechcela vrátiť
O desať rokov neskôr čelila smrti opäť, tentoraz oveľa priamejšie. Spolu s manželom mali vážnu autonehodu, ktorá ju na niekoľko minút vytrhla z reality. To, čo nasledovalo, nebol strach ani bolesť, ale pocit, ktorý nedokázala prirovnať k ničomu, čo dovtedy zažila. „Ďalšia vec, ktorú si pamätám, je, že som v tomto žltom priestore. Bolo to, akoby ma niekto hodil do kade so žltým pudingom, ale nie v zlom zmysle. Bola som úplne obklopená touto žltou žiarou,“ opisuje svoj zážitok.
V tomto stave necítila žiadnu pripútanosť k svojmu fyzickému ja. Namiesto toho ju zaplavil hlboký pokoj a tichá radosť. „Cítila som ten najhlbší mier a takmer tichú radosť – nie ako skákajúcu radosť zo šťastia, ale cítila som pokoj a v tom priestore som sa cítila viac doma ako kedykoľvek predtým.“
V tomto žltom priestore prestal existovať čas. Mohla tam byť minútu alebo celé storočie. Až po neurčitej dobe začala vnímať zvuk, ktorý identifikovala ako zúfalý hlas svojho manžela. Ten jej neskôr potvrdil, že bola v bezvedomí tri až štyri minúty. Jej reakcia na návrat do sveta živých bola však prekvapivá. „Cítila som sa za to tak previnilo, ale nechcela som sa vrátiť. Myslím, nevedela som, kde som, ale nechcela som sa vrátiť,“ priznáva. Po tom, ako sa prebrala, tvrdí, že jej z auta pomohol neznámy mladý muž. Jej manžel však trvá na tom, že tam nikto taký nebol.
Táto skúsenosť jej dala nový pohľad na život
Tieto dve udalosti zanechali na Deborah hlbokú stopu. Hoci je dnes menej nábožensky založená, cíti sa byť oveľa spirituálnejšou osobou. Zážitky jej ukázali konečnosť života a naučili ju vážiť si každý okamih. „Jeden z mojich najväčších strachov v živote je, že zomriem sama alebo budem opustená, ale táto skúsenosť tento strach zmiernila,“ vysvetľuje.
Čo na to veda ?
Neurovedci Olaf Blanke a Sebastian Dieguez navrhli, že zážitky blízke smrti môžeme rozdeliť na dva typy podľa toho, ktorá časť mozgu je aktívnejšia. Prvý typ, spojený s ľavou hemisférou, sa vyznačuje zmeneným vnímaním času a dojmami lietania. Druhý typ, za ktorý je zodpovedná pravá hemisféra, zahŕňa videnie duchov, komunikáciu s nimi a počutie hlasov či hudby. Píše o tom aj The Conversation.
Hoci presné mechanizmy nie sú úplne jasné, zdá sa, že práve odlišná súhra medzi jednotlivými oblasťami mozgu vytvára tieto jedinečné zážitky. Kľúčovú úlohu zohrávajú aj spánkové laloky, ktoré sú zodpovedné za spracovanie zmyslových informácií a pamäte. Akákoľvek neobvyklá aktivita v tejto oblasti, napríklad v dôsledku stresu alebo zranenia, môže vyvolať bizarné pocity a vnímania, ktoré pripomínajú zážitky blízke smrti.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
