Zdravotné problémy, osamelosť či vyčerpanie opatrovateľov sú častým dôvodom, prečo seniori a ich rodiny začnú uvažovať o pobyte v domove dôchodcov. Tento proces však nie je len o zbalení kufra – predchádza mu séria krokov, posudkov, rozhodnutí a neraz aj čakania. V článku sa dozviete, ako celý systém funguje, aké sú možnosti, koľko to stojí a prečo novela zákona o sociálnych službách napokon neprešla.
Keď domov nestačí
Staroba so sebou často prináša zhoršenie zdravotného stavu či osamelosť, ktorú už rodina nezvláda kompenzovať. V takýchto prípadoch prichádza na rad otázka umiestnenia seniora do zariadenia, ktoré mu zabezpečí potrebnú starostlivosť.
Prvým krokom je podanie žiadosti o posúdenie odkázanosti na sociálnu službu, tú treba podať obci podľa trvalého bydliska. Nasleduje zdravotný a sociálny posudok. Až po rozhodnutí úradu môže žiadateľ požiadať o konkrétne miesto, píše portál Pravda.sk.
Byrokracia a čakacie lehoty: Prečo sa oplatí konať vopred?
Zariadenia upozorňujú, že podaná žiadosť ešte neznamená okamžité sťahovanie. Nástup je možné aj odložiť, preto je výhodné mať všetko vybavené ešte v čase, keď je senior schopný rozhodovať a plánovať.
„Senior môže podať žiadosť aj vtedy, keď ešte žije doma. Nástup do zariadenia sa dá odkladať aj niekoľko rokov – podľa toho, kedy ho skutočne bude potrebovať,“ priblížilo vedenie Domova tretieho veku.
O miesto v domove je často veľký záujem, najmä vo väčších mestách, a čakacia doba môže byť dlhá. Vhodným riešením môže byť včasná registrácia do poradovníka.
Kto má nárok a čo je potrebné splniť?
Na prijatie do domova dôchodcov je potrebné dosiahnuť dôchodkový vek a spĺňať minimálne IV. alebo V. stupeň odkázanosti. Posudzuje sa schopnosť zvládať každodenné činnosti, ako obliekanie, hygiena či príprava jedla. Potrebné formuláre sú dostupné online alebo na sociálnych oddeleniach obcí. Seniori môžu byť umiestnení aj do zariadení s menšou mierou starostlivosti – napríklad do garsónok s dostupnou pomocou.
Koľko to stojí a kto dopláca?
Mesačný poplatok vo verejných zariadeniach sa pohybuje okolo 500 eur, súkromné zariadenia môžu stáť až 1 500 eur. Ak dôchodok nestačí, do platenia môžu byť zákonne zapojené deti. Ak ani tie nemajú prostriedky, vzniknutý dlh sa môže riešiť až v dedičskom konaní. Seniori síce nedostávajú priame štátne dávky, ale štát cez ministerstvo práce prispieva zariadeniam podľa stupňa odkázanosti klienta.
Rýchlejšou alternatívou je súkromný domov ako samoplatca, nástup je možný takmer okamžite, ale klient si všetko hradí sám.
Niektoré sociálne služby, ako nocľahárne, útulky či nízkoprahové centrá, sú dostupné okamžite a bez posudkov. Slúžia ľuďom v akútnej núdzi, napríklad po strate bývania alebo pri domácom násilí. Úhrady za takéto služby sú regulované, štát zároveň prispieva na ich prevádzku. Aj tu si však klient musí miesto aktívne hľadať, prostredníctvom internetu, známych alebo v mestských častiach.
„Dôležité je aj to, kde by chcel človek dožiť – či chce byť blízko detí, alebo v známej štvrti,“ piblížil Domov tretieho veku.
Život v domove
Niektoré zariadenia ponúkajú aj samostatné garsónky, kde klient žije sám, ale má k dispozícii pomoc v prípade potreby. V iných zariadeniach je potrebná vyššia úroveň starostlivosti. Výber závisí od zdravotného stavu a individuálnych preferencií.
Navyše ponúkajú viac než len základnú starostlivosť. Seniori môžu využívať rôzne aktivity, spoločenské podujatia, výlety, rehabilitácie, duchovné služby či psychologickú pomoc.
Kľúčovým prvkom však zostáva záujem rodiny. „Najdôležitejšie je, aby rodina zostala prítomná – navštevovala, zaujímala sa. Vtedy má človek šancu dožiť život dôstojne.“
Kontroverzná novela: Prečo (zatiaľ) neprešla?
Ministerstvo práce v roku 2024 navrhlo reformu, ktorá mala zefektívniť systém poskytovania sociálnych služieb. Obce mali byť povinné zabezpečiť službu do 30 dní, no klient by si mohol vybrať iba z poskytovateľov určených obcou. Proti sa postavila komisárka Zuzana Stavrovská, podľa ktorej by to odporovalo Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Ten garantuje právo rozhodnúť, kde a s kým bude človek žiť. Návrh zákona preto v tejto podobe neprešiel.
Komisárka Zuzana Stavrovská dlhodobo upozorňuje na dôležitosť individuálneho prístupu a slobody vo výbere poskytovateľa. Zúčastňuje sa pracovných skupín a aktívne prispieva k zmene systému na základe skúseností z praxe. Podľa nej by žiaden zákon nemal nútiť ľudí do riešení, ktoré neodrážajú ich potreby a dôstojnosť.
„Navrhované znenie by v praxi znamenalo, že človek so zdravotným postihnutím by bol nútený akceptovať poskytovateľa, ktorého mu vyberie obec. A to len preto, aby mal nárok na finančný príspevok. Takýto systém by obmedzoval právo na voľbu a prispieval k segregácii,“ povedala Stavrovská.
