Zoli Sallai, klávesák populárnej kapely No Name, sa otvorene priznáva k svojej dlhoročnej závislosti na alkohole. Deväť rokov je už abstinentom, no jeho boj s alkoholom bol tvrdý a plný zlomových momentov. Hudobník dnes hovorí o tom, ako ho zachránilo ultimátum lídra kapely a podpora najbližších.
Deň začínal frťanom, noc končila slzami
Zoli Sallai, klávesák známej kapely No Name, vedel, že jeho vzťah s alkoholom je nekonečný boj. „Alkohol nikdy nebudem mať pod kontrolou, stále sa musím strážiť,“ priznáva hudobník, ktorý už deväť rokov žije život abstinenta. Cesta k tomu však bola veľmi trpká. Informuje o tom portál Dobré Noviny.
„Deň som začínal stále s frťanom, a to len v súkromí, aby bývalá manželka nevidela. Dopredu som sa nalaďoval s tým alkoholom, aby som bol celý deň usmiaty,“ hovoril otvorene v relácii Českej televízie 13. komnata.
Alkohol však nebol pre neho len zábavou – začal piť, aby utápal pocity úzkosti a depresie. „Časom som pil, lebo som musel.“
Prvé varovania a straty v živote
S kapelou No Name sa nachádzali na vrchole kariéry, no Zoliho zdravotný stav sa zhoršoval. Strácal koncentráciu, motoriku, dokonca raz úplne zabudol zahrať svoje sólo počas koncertu. „Začínalo byť bežné, že keď som sa zobudil a nedal si alkohol, mal som triašku,“ priznáva.
„Prvé varovanie pre mňa bolo dosť silné a emotívne, pretože bývalá manželka odišla na mesiac k rodičom. Potom prišla ešte druhá šanca, keď sa vrátila domov, do tretice sa to nepodarilo a už to viedlo k samotnému rozvodu,“ spomína.
Ultimátum od lídra kapely a rozhodujúci krok
Kapela si všimla, že problém je vážny. Líder No Name Igor Timko videl, že dohováranie nestačí. „Mohol som ho vyhodiť, no to by bolo najjednoduchšie riešenie, ktoré by mu nepomohlo. Keďže mám Zoliho rád, považoval som za normálne pomôcť mu,“ povedal Igor Timko pre Nový Čas.
Timko mu dal ultimátum – buď pôjde na liečenie, alebo skončí v kapele. Hudobník si spočiatku vedel predstaviť skôr stratu práce než skoncovanie s alkoholom. Napokon však Igor Timko osobne odprevadil Zoliho do košickej psychiatrickej liečebne.
Deň za dňom k abstinencii
Prvé týždne liečenia boli mimoriadne náročné. Zoli bol na akútnom oddelení bez povolenia vychádzok či telefonovania. „Pamätám si tie noci, ktoré som preplakal,“ spomína hudobník, ktorý sa vtedy nevedel predstaviť, že vydrží ešte tri mesiace.
Postupne sa však preorientoval z „nemôžem piť“ na „nechcem piť“ a začal nádejnejšiu kapitolu svojho života.
Druhá šanca a pád na dno
Po roku abstinencie sa zdalo, že Zoli všetko zvláda. Pracoval na konzervatóriu, pôsobil v kapele a našiel si partnerku Katku. Vianoce však priniesli pokušenie. „Presvedčil som ju, že by sme si mali pripiť. Nahováral som si, že keď som zvládol rok, zvládnem ďalší,“ priznáva.
Nanešťastie, krátko na to si kúpil fľašu vína a všetko sa rýchlo zvrtlo. „Najhoršie bolo, keď chcel skončiť z balkónu,“ opísala v 13. komnate Katka, ktorá mu doma často vylievala alkohol z fľašiek a prosila ho, aby prestal. „Nechcela som to vzdať, bojovala som.“
Odborná pomoc a podpora blízkych ako kľúč k uzdraveniu
Druhé liečenie bolo úspešnejšie a Zoli sa vďaka podpore partnerky aj odborníkov dokázal vrátiť na cestu bez alkoholu. „Bez podpory blízkych a odborníkov by som to nedal,“ priznáva hudobník.
Dnes už abstinuje deväť rokov. „Chvalabohu, ja už deväť rokov nekonzumujem alkohol, ale nie preto, že nesmiem, ale preto, že nechcem. Keď človek pochopí ten bod, že človek nepotrebuje alkohol k životu, tak si dovolím povedať, že je za vodou,“ odkazuje so silou a nádejou Zoli Sallai.
