Keď sa pozeráte na oblaky, kôru stromov či prednú časť auta, možno sa vám už stalo, že ste v náhodných tvaroch zbadali tvár. Tento jav sa nazýva tvárová pareidólia a ide o bežnú ilúziu, pri ktorej mozog rozpoznáva známe vzory tam, kde v skutočnosti nie sú.
Pre väčšinu ľudí je to neškodná zvláštnosť. Nový výskum však ukazuje, že u ľudí so syndrómom vizuálneho snehu sa tento jav objavuje výraznejšie a častejšie. Upozornil portál Science Alert.
Čo je syndróm vizuálneho snehu
Syndróm vizuálneho snehu je zriedkavé neurologické ochorenie, pri ktorom človek neustále vníma drobné blikajúce bodky pripomínajúce televízny šum. Tento „vizuálny šum“ pretrváva nepretržite – aj v tme alebo so zatvorenými očami. Príčina ochorenia zatiaľ nie je jednoznačne objasnená. Výskumy však naznačujú, že ide o nadmernú aktivitu vo vizuálnej kôre mozgu, ktorá spracúva zrakové informácie. Mozog tak môže reagovať príliš citlivo a vytvárať falošné vizuálne signály.
Ľudia s týmto syndrómom často trpia aj migrénami, precitlivenosťou na svetlo, doznievajúcimi obrazmi či vizuálnymi stopami po pohybe. Napriek tomu býva ochorenie často poddiagnostikované.
Experiment s iluzórnymi tvárami
Výskumný tím testoval viac než 250 dobrovoľníkov v online experimente. Účastníci hodnotili stovky obrázkov bežných predmetov – napríklad stromov, šálok či ovocia – a určovali, ako silno v nich vidia tvár. Viac než polovica účastníkov spĺňala kritériá syndrómu vizuálneho snehu. Výsledky ukázali jasný trend: ľudia s týmto ochorením vnímali tváre výraznejšie a častejšie než kontrolná skupina. Najsilnejší efekt sa objavil u tých, ktorí mali zároveň aj migrény.
Zaujímavé je, že všetky skupiny sa zhodli na tom, ktoré obrázky pripomínali tváre najviac – rozdiel bol v intenzite vnímania ilúzie.
Keď mozog reaguje príliš rýchlo
Vedci vysvetľujú tento jav tým, že mozog pri vizuálnom snehu produkuje príliš veľa „predbežných odhadov“. Normálne fungovanie zahŕňa rýchle rozpoznanie vzoru a následnú kontrolu, či ide o realitu. Pri nadmernej mozgovej aktivite sa však tieto počiatočné chyby – napríklad zámenu objektu za tvár – neopravia, ale zosilnia. Výsledkom je silnejší pocit, že človek „niečo vidí“, aj keď tam nič nie je.
Prepojenie s migrénou
Migréna aj syndróm vizuálneho snehu sú spojené so zvýšenou citlivosťou mozgu na svetlo, kontrast a pohyb. Výskum naznačuje, že pri ich kombinácii sa náchylnosť na ilúzie ešte zvyšuje. To otvára možnosti využitia jednoduchých testov pareidólie ako doplnkového diagnostického nástroja, najmä u detí alebo pacientov, ktorí nedokážu presne opísať svoje zrakové vnímanie.
Viac než len „problém so zrakom“
Tvárová pareidólia sama o sebe nie je poruchou. Je dôsledkom evolučne výhodného nastavenia mozgu, ktorý uprednostňuje rýchle rozpoznávanie tvárí. U ľudí s vizuálnym snehom je však tento mechanizmus nastavený „príliš nahlas“. Ich mozog spája náhodné vizuálne podnety do zmysluplných vzorov častejšie než u bežnej populácie.
Prečo je to dôležité
Syndróm vizuálneho snehu býva často zľahčovaný alebo zamieňaný s psychickými ťažkosťami. Prepojenie s konkrétnou, merateľnou ilúziou poskytuje dôkaz, že ide o reálnu neurologickú poruchu, nie o výplod fantázie.
Výskum zároveň pripomína základnú pravdu o ľudskom vnímaní: mozog nie je pasívna kamera, ale aktívny interpret reality. A niekedy – keď je až príliš aktívny – začneme vidieť tváre tam, kde sú len bodky.
