Výtvarníčka Anežka Straková vyštudovala scénografiu a kostýmové výtvarníctvo, v jej maľbách sa spájajú akryl, tuš, sprej aj bieliace Savo a na svojich výstavách vzdáva hold emóciám, pohybu aj ženskému telu. Vo voľnom čase sa však aktívne venuje aj analógovým fotografiám, ktoré sú výsledkom jej vlastnoručne vyrobených fotoaparátov z najrozličnejších predmetov.
Základným princípom fungovania je camera obscura, ktorá má svoje pravidlá a zásady, no Anežka sa dnes už vyhýba tým najvhodnejším materiálom a radšej skúša experimenty, ktoré sa od základného postupu vzďaľujú. Vyskúšala už aj fotoaparát z avokáda či banánovej šupky. Dokonale ostré fotografie by ste však čakali márne, ale ich kvalita spočíva v niečom úplne inom. Analógia má oproti digitálnym fotkám navrch najmä v tom, že dokáže uveriteľne zachytiť spomienkové momenty s hlbokou emóciou aj atmosférou, aj keď často len v zahmlenom prevedení.
Na Instagrame zdieľate veľmi netradičný koníček, ktorý znie priam ako sci-fi. Ako ste sa dostali k domácej výrobe vlastných fotoaparátov? Prečo ste sa v tejto technologickej dobe rozhodli ísť týmto smerom?
Už ako dieťa som bola veľmi tvorivá a chodila som na mnohé výtvarné krúžky a keďže sa aj moja maminka venovala voľnočasovej analógovej fotografii, tak som vždy bola nadšená, keď som jej mohla pozerať pod ruku. Neskôr ma prihlásila na fotografický krúžok, kde som sa už v 10 rokoch naučila vyrábať fotoaparát z papiera, ktorý fungoval ako camera obscura. Tam som sa s touto metódou aj po prvýkrát zoznámila a zamilovala som si ju, keďže celý proces mi prišiel ako taký malý zázrak.
Skúšala som aj digitálnu fotografiu, ale nemá pre mňa také kúzlo ako tá analógová. Človek prišiel o kontakt s materiálom a keď chcel, mohol cvakať a cvakať a potom z tisícok fotiek vybrať tú jednu dokonalú. To ma nebavilo. Radšej som nosila mesiac jeden film vo fotoaparáte a čakala na ten správny moment. Sama som si nastavovala všetky hodnoty a keď sa dalo, tak som tie fotky aj vyvolala. Z takejto fotky má človek úplne iný radostný pocit a presne ten mi pri digitálnej chýba.
Ide predsa len o nie práve rozšírenú činnosť. Kde ste získavali inšpirácie a rady, ako na to?
Vychádzala som z toho, čo som sa naučila v detstve a z mojich vlastných skúseností. Roky som fotila s Canon AE-1, ktorý mi venovala maminka a práve ona, Canon a desiatky filmov boli mojimi najlepšími učiteľmi. Keď som sa potom pustila do výroby mojej prvej camery obscury na film, veľa informácií som čerpala z internetu. Dajú sa tam ľahko vyhľadať návody na výrobu fotoaparátu, napríklad zo zápalkovej krabičky. To je taký základný model, ktorý je preskúmaný aj inými tvorcami. Práve na tomto modeli som skúšala pokus-omyl, pokým som to nedostala úplne do oka.
Čo pre vás znamená ručne vyrobený fotoaparát? Akú skrytú hodnotu v ňom možno vidieť?
Kreativitu. Autenticitu. Napätie. Čistú radosť z vlastného funkčného výrobku, ktorý si zostavíte sami od nuly. Navyše, keď cestujem, vyrábam si fotoaparáty z nejakého miestneho produktu, ktorý je typický pre danú destináciu. Často zapojím do jeho výroby aj miestnych alebo si kúpim miestny film. Z takéhoto fotoaparátu potom vznikne autentická a ojedinelá fotografia, aj napriek technologickým nedostatkom.
Opíšete nám, na akom princípe fungujú vaše foťáky? Čo majú spoločné s tými v obchodoch?
Fungujú na princípe camery obscury – dierkovej komory. Základom je čierny priestor (krabička),v ktorej je na jednej strane malá dierka a na protiľahlej je natiahnutý materiál citlivý na svetlo. V momente, kedy chceme vytvoriť fotografiu, odkryjeme dierku, ktorá je inak neustále zakrytá, a necháme skrz ňu prúdiť svetlo. To dopadá na špeciálne upravený materiál a vykreslí negatívny obraz. Tento princíp prevráteného obrazu je známy už tisícky rokov a využívali ho už aj maliari pri prenášaní obrazu na plátno. Camerou obscurou bola vyfotená aj vôbec prvá fotografia, a to v 20. rokoch 20. storočia pod názvom „Pohľad z okna v Le Gras“ a vytvoril ju Nicéphore Niépce. Obraz exponoval na cínovú dosku pokrytú asfaltovým materiálom okolo 8 hodín.
Princíp je prakticky stále rovnaký, iba technológie sa mnohonásobne zlepšili. Camera obscura je ako pračlovek v 21. storočí – stále človek (fotoaparát), len primitívny. Dnešné fotoaparáty zachytávajú obraz pomocou svetla rovnako ako dierková komora. Svetlo prechádza objektívom a vytvára obraz, ktorý sa zaznamenáva na čip – kedysi na film alebo papier. Pri oboch prístrojoch má kľúčovú úlohu práca so clonou, časom a hodnotou ISO.
Na akých základných pilieroch stojí takáto ručná výroba? Čo musíte dodržať, aby vyšlo všetko tak, ako má?
Základom je čierna krabička, a to skutočne čierna, nepriehľadná, starostlivo utesnená, veľmi malá dierka a materiál citlivý na svetlo. Ďalej aspoň základné znalosti fotenia, pretože určenie správneho času je tiež dôležité pre úspešné exponovanie materiálu. Osobne som ale veľakrát porušila základné princípy, aby som preskúmala hranice tohto média. Rada sa hrám s nedokonalosťami, ako sú diery v krabičke, ktoré prepúšťajú parazitné svetlo a vytvárajú tak zaujímavé farebné efekty.
Čo potrebujete na výrobu funkčného fotoaparátu?
Základnými predmetmi sú:
- vhodné telo fotoaparátu (krabička alebo iný predmet, do ktorého sa vojde kinofilm a možno doň urobiť otvor),
- kinofilm,
- prázdna cievka od kinofilmu,
- pliešok z plechovky cca 1 x 1 cm,
- ihla,
- čierna elektrikárska páska,
- pilník,
- manikúrové nožničky,
- čierna farba,
- čierny papier,
- univerzálne lepidlo,
- gumička do vlasov.
Aké prírodné materiály sú najvhodnejšie? A s ktorými materiálmi by sme len strácali čas? Prečo nikdy nebudú fungovať?
Najvhodnejší materiál je drevená alebo papierová krabička. Na začiatok alebo pre jednorazovú cameru obscuru je najideálnejšia práve papierová krabička, pretože ju vieme ľahko strihať, lepiť, natierať farbou a má aj pravidelný tvar. Ovocie ako také je veľmi nevhodný materiál. Niekedy síce volím ovocie alebo zeleninu, ale iba ako súčasť experimentu, ale neodporúčala by som to. Predmet totiž musí byť suchý a ovocie aj zelenina obsahujú vlhkosť, ktorá by mohla zničiť exponovaný film. Takýto foťák sa potom musí poriadne vysušiť, zaizolovať a veľmi rýchlo fotiť, inak je pravdepodobnosť úspechu veľmi nízka.
Medzi vašimi poslednými výtvormi je aj foťák z avokáda. Prečo nefungoval? Čo chýbalo pre jeho plnú funkčnosť?
Bolo tam príliš vlhké prostredie a film sa pri prevíjaní úplne znehodnotil. Z avokáda sa stala „kejda“ a film sa namočil, preto sa nepodarila ani jedna fotografia. To, že avokádo je nevhodné, som vedela už pri výbere, ale aj tak som to chcela vyskúšať. Nevhodné objekty sú pre mňa skutočnou výzvou, na tie jednoduché už ani nefotím, lebo je to príliš ľahké.
Spomeniete si aj na foťáky, ktoré vás prekvapili a neočakávali ste, že by mohli fungovať?
Odkedy som odložila zápalkovú krabičku a začala som používať iné predmety, vždy som bola milo prekvapená. Môj prvý fotoaparát z prírodniny bol z banánovej šupky. Od neho som nemala žiadne očakávania a na moje prekvapenie sa niekoľko fotografií podarilo. Síce boli veľmi rozmazané, ale boli.
Ako vyzerajú výsledné fotografie? Čo na nich dokážete rozoznať?
Výsledné fotky majú špecifický vzhľad, nie sú ostré, pôsobia zahmlene a majú často výraznú vinetáciu a zrno. Od týchto fotografií nemôžeme očakávať dokonalosť. Rada ich nazývam spomienkami, pretože viem rozoznať, čo som odfotila, ale presný výraz človeka, štruktúra a iné detaily sú často len v hmle. Najradšej mám na nich ľahkú abstraktnosť. Veľakrát mi prídu presnejšie ako ostré fotografie, pretože zobrazujú náladu a atmosféru momentov a miest tak, ako si ich pamätám.
Ako je to s farbami? Môžeme očakávať rovno farebné fotografie, alebo čiernobiele?
Záleží to do toho, aký dáme do foťáku film, či farebný, alebo čiernobiely. Ak ale namiesto filmu budeme chcieť skúsiť fotiť na fotopapier, ten je schopný zaznamenávať obraz iba čiernobielo.
Od čoho prioritne závisí ich kvalita? A vieme ju nejakým spôsobom aj merať podobne ako pri komerčných fotoaparátoch?
Slovu „kvalitný“ sa vždycky snažím vyhnúť v súvislosti s umeleckou experimentálnou tvorbou a umením celkovo. Otázka znie, čo si pod kvalitou máme predstaviť – technickú kvalitu, prípadne vysoké rozlíšenie. Fotky nechávam skenovať na profesionálnom skeneri a majú tak vysokú kvalitu. Skenujem ich do veľkoformátových tiffov, ktoré som schopná potom zväčšovať. Často sa stretávam s tým, že si ľudia zamieňajú kvalitu s ostrosťou. Nie je to úplne jednoznačné, pretože aj neostrá fotka môže byť umelecky kvalitná a, naopak, dokonale ostrá fotka umelecky nekvalitná. Pre mňa je kvalitná fotografia taká, ktorá niečo vyžaruje. Je jedno, či je rozmazaná, zle zaclonená alebo kompozične nevyvážená. Podstatné sú emócie, atmosféra, nápad.
Čo by ste odporučili tým, ktorí si chcú vyrobiť vlastný fotoaparát doma?
Určite by som ako prvý fotoaparát odporučila ten zo zápalkovej krabičky. Po prvé má ideálnu veľkosť a po druhé návody aj expozičné časy ľahko nájdete na internete. Je však potrebné aspoň trochu rozumieť fotografii a výrazom ako clona, uhol záberu alebo svetlocitlivá vrstva. Ak počujete tieto výrazy po prvýkrát, určite si najprv fotografiu naštudujte, pretože to pomôže k pochopeniu celého procesu. Najlepšie je nájsť si tutorial na YouTube, odkiaľ som na začiatku čerpala aj ja. Výrobou však proces nekončí. Ďalšou fázou je film nafotiť a aj k tomu je potrebné trocha štúdiu. Určite sa ale nenechajte odradiť, pretože akonáhle pochopíte princíp, potom sa vám to už bude zdať ľahké.
