Ako tínedžer prežíval dni, keď jediné jedlo predstavovala polovica sušienky. „Pamätám si, aké to je nemať nič. Nikdy sa preto necítim viac než ktokoľvek iný,“ hovorí Ján Ďurica, niekdajší pilier slovenskej reprezentácie. Dnes motivuje mladých športovcov, no cesta, ktorá ho priviedla k úspechu, bola plná hladu, hanby a odhodlania.
Futbal si ho získal už ako chlapca v Dunajskej Strede. „Keď som povedal v triede, že raz budem futbalista, všetci sa smiali,“ spomína pre reláciu Trochu inak s Adelou. Nebol považovaný za talent, no za svoj sen bojoval vytrvalo. Rodina žila skromne a peniaze nestačili ani na kopačky. Tie, ktoré mu priniesol otec, boli o tri čísla väčšie, a tak si ich vystlával papierom, aby mohol behať po ihrisku. Hoci tréneri ho spočiatku odrádzali, odmietol sa vzdať. Futbal sa stal jediným svetlom v jeho vtedajšom neľahkom svete.
Strata domova
Vo veku pätnástich rokov napokon zažil zlomový okamih – rodina prišla o byt. „Keď som sa jedného večera vrátil z ulice, mama s otcom plakali. Povedali, že do rána sa musíme vysťahovať,“ opisuje. O príčine sa nikdy podrobne nerozprával, no na scénu si spomína presne – celú noc balili majetok do jednej Avie. Ráno bolo všetko preč.
Rodičia našli dočasné útočisko u príbuzných, brata Pavla si zobrala babka do Bardejova a Jano zostal sám v rodnom meste. Mal len igelitku s vecami a škaredú izbu na schátranom štadióne Dunajskej Stredy, kde začínal budovať svoje futbalové sny.
Prežiť deň po dni
„Bola mi zima, nemal som peniaze, ani posteľ s plachtou,“ píše v autobiografii Futbalista z teba nikdy nebude . Ráno ho držali nad vodou tréningy a túžba uspieť. Hoci mu osud pripravil množstvo ťažkostí, veril, že sa jedného dňa postará o celú rodinu.
Niektorí známi mu občas kúpili špagety alebo rožky, aby prežil. „Delil som si jednu horalku na sedem dní,“ priznáva v knihe . Prvé výplaty z DAC Dunajská Streda boli symbolické – tri tisícky korún – no pre mladého hráča znamenali šancu pomôcť.
Od chudoby k zodpovednosti
Zarobené peniaze míňal takmer výhradne na rodinu. „Nič som si nedoprial, iba občas tričko. Každé euro som vážil, lebo som vedel, aké je to, keď nič nemáš,“ opisuje obdobie, ktoré ho naučilo disciplíne. S úspechom prišli aj prvé odmeny, vďaka ktorým mohol rodičom zabezpečiť bývanie. Z prenajatého jednoizbového bytu, kde spávali všetci štyria ako „sardinky“, sa neskôr presťahovali do štvorizbového bytu v Dunajskej Strede.
Pomáha tým, ktorí sú tam, kde bol on
Ďurica sa po skončení kariéry zapojil do projektu Divé maky, ktorý pomáha mladým Rómom zo znevýhodneného prostredia. Svoju skúsenosť využíva, aby inšpiroval. V rozhovore pre Fun rádio spomenul, že rozumie deťom z chudobných pomerov, pretože aj on kedysi zažíval studenú izbu a hladné dni. „Viem, čo znamená mať teplo a misu jedla. Kedysi som mal iba rožky a limonádu,“ hovorí.
Dnes radí mladým, aby sa nebáli požiadať o pomoc, ak prežívajú bolesť či neistotu. A ak by sa mohol prihovoriť svojmu mladšiemu ja, povedal by mu jediné: „Zvládli sme to.“
