Trumpov vzorec tvrdých slov a minimálnych činov naznačuje Moskve, že vôľa Západu zostáva v jadre slabá. Prečo by mal Vladimir Putin ustupovať, keď všetko naznačuje tomu, že jeho stratégia je úspešná?
Kremlin začiatkom minulého týždňa oznámil nádej na skoré stretnutie prezidentov oboch krajín. Naposledy plánovaný summit Donalda Trumpa a Vladimira Putina v Budapešti sa zrútil ešte predtým, než sa mohol začať.
Trump novinárom povedal, že nechce „zbytočné stretnutie“. Priznal tak to, čo je európskym spojencom a ukrajinským predstaviteľom čoraz jasnejšie: osem mesiacov meniacej sa rétoriky, prázdnych hrozieb a náhlych obratov v politike neprinieslo ani náznak pokroku smerom k ukončeniu vojny na Ukrajine.
Činy nezodpovedajú rétorike
Zrušenie stretnutia v Budapešti predstavuje ďalšie zlyhanie v Trumpovom pokuse sprostredkovať mier prostredníctvom vyjednávacieho štýlu, ktorý je založený na nepredvídateľnosti než na trvalom, systematickom nátlaku. Ešte skôr, než sa začalo uvažovať o summite v Budapešti, Trump naznačil možnosť dodávok rakiet dlhého doletu Tomahawk pre Ukrajinu. Následne však americký prezident telefonoval s hlavou Ruska a z tejto myšlienky vycúval. Odvolal sa na nedostatočné zásoby a obavy z eskalácie.
O niekoľko dní neskôr oznámil plány na ďalší summit s Putinom v Budapešti. No tieto rokovania sa rozpadli, keď Moskva odmietla zastaviť nepriateľské akcie na súčasných frontových líniách.
Vzorec sa stal dobre známy. Trump hrozí sankciami, potom ich zavedenie odkladá. Naznačuje veľké dodávky zbraní do Kyjeva, no po telefonátoch s Putinom ponuku stiahne. Jeden týždeň chváli ukrajinskú odolnosť, ďalší tlačí na Zelenského, aby prijal územné ústupky.
Toto kolísanie medzi tvrdou rétorikou a taktickým ústupom vytvorilo to, čo analytici označujú za nebezpečnú medzeru v dôveryhodnosti. Medzeru, ktorú Rusko opakovane využíva na zintenzívnenie útokov, zatiaľ čo Spojené štáty váhajú. Ukrajinskí predstavitelia upozorňujú, že ruské bombardovanie sa zintenzívňuje vždy, keď Washington prejaví známky nerozhodnosti. Kremeľ si politickú nejednoznačnosť vykladá ako vojenskú príležitosť či slabosť protivníka.
Na koho strane je vlastne Trump?
Vo februári Trump počas televízneho stretnutia v Oválnej pracovni pokarhal Zelenského, keď mu povedal, že „nemá karty“ na výhru, a pohrozil, že preruší americkú podporu, ak Ukrajina neprijme dohodu. Toto verejné poníženie sa zdalo byť signálom, že Trump je ochotný vyvíjať tlak na Kyjev, aby prijal ruské podmienky.
No do konca septembra, po ďalšom stretnutí so Zelenským na pôde Organizácie Spojených národov, Trump svoj postoj dramaticky zmenil. Na platforme Truth Social vyhlásil, že Ukrajina môže „bojovať a ZVÍŤAZIŤ, získať späť celú Ukrajinu v jej pôvodnej podobe“, označil Rusko za „papierového tigra“ a vyzval krajiny NATO, aby zostreľovali ruské lietadlá porušujúce ich vzdušný priestor. Európski predstavitelia tento obrat opatrne privítali, hoci mnohí súkromne spochybňovali, či išlo o skutočný záväzok alebo len o ďalší taktický manéver.
Optimizmus sa však rýchlo rozplynul. O niekoľko týždňov neskôr sa Trumpov postoj opäť zmenil. Po nedávnom telefonáte s Putinom vyzval vo Washingtone Zelenského, aby sa vzdal celého Donbasu a prijal prímerie pozdĺž súčasných frontových línií. V podstate by to znamenalo uznanie ruských územných ziskov, dokonca s územiami, ktoré nie sú pod kontrolou ruskej armády. Denník Financial Times informoval, že Trump varoval Zelenského, že Putin pohrozil „zničením“ Ukrajiny, ak nevyhovie jeho požiadavkám, a že stretnutie v Bielom dome sa zmenilo na „hádku“.
Putinova vykalkulovaná reakcia
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
