Vladimír Weiss patrí medzi najvýraznejšie futbalové osobnosti, aké na Slovensku vyrástli. Na ihrisku vždy pôsobil ako hráč, ktorý dokáže rozhodnúť zápas jednou akciou, no zároveň ako futbalista, ktorý v sebe nosí emócie, čo niekedy prerástli aj za hranice športu. V podcaste Premlčané sa však Weiss rozhodol hovoriť oveľa hlbšie – nielen o futbale, ale najmä o sebe, o svojich zlyhaniach, omyloch, o tom, čo ho položilo na kolená a čo ho postavilo naspäť na nohy.
Už v úvode priznal, že verejnosť ho často vnímala ako rebelanta. Čiastočne právom, čiastočne pre to, že jeho meno vždy priťahovalo pozornosť. Niektoré prehrešky, ktoré sa mu roky vracali ako bumerang, by u iných hráčov možno prešli bez väčšieho rozruchu, no on to tak nikdy nemal.
„Na mňa sa ľudia pozerali ako na vraha“
Jednou z najviac sledovaných kauz bola situácia spred deviatich rokov, keď polícia zastavila auto, v ktorom sedelo až štrnásť ľudí. Tento incident sa stal okamžite verejnou témou a rovnako okamžite skončil v médiách. A Weiss pripustil, že to v ňom dodnes zanechalo stopu. „Pamätám si vtedy, keď nás štrnástich chytili v tom aute. Viem, koľko sa tu o tom písalo, koľko sa to riešilo… Na mňa sa tu ľudia potom pozerali ako na vraha. Bol som behať na ‚železnej‘ a tie pohľady si pamätám, ako keby sa ľudia pozerali na vraha,“ povedal v podcaste Weiss.
Pripomenul aj moment, keď sa situáciu pokúsil zvrátiť na miesto vodiča. „Vypýtali si vodičský preukaz od šoféra a ja som dal Dávidov. Potom sme sa hádali, že som nešoféroval, čo nemohli vedieť. Tých chalanov z polície mi bolo ľúto, lebo oni si robili len svoju robotu. Nakoniec sa potvrdilo, že som nešoféroval, ale bola to celé hlúposť. Dnes by som to neurobil, ale boli sme mladí a sprostí,“ priznal.
Verejný obraz futbalistu, ktorý „prežíva až príliš“
Weiss sa nikdy netajil tým, že na ihrisku prežíva emócie intenzívnejšie než väčšina hráčov. A keď sa k tomu pridali červené karty či konflikty s rozhodcami, médiá mali témy na mesiace dopredu. „Ja som mal vždy nešťastie na to, že média sa chytili na niečo, čo malo meno Weiss. Samozrejme, spravil som hlúposti v živote. Či už to s tým autom alebo po ihrisku, keď som vynadal rozhodcom alebo dostal červenú kartu. Neskrývam sa za to. Keby to možno spravil niekto iný, tak by sa to možno neriešilo tak, ako sa to riešilo,“ povedal.
Dnes Slovensko delí jeho meno na dva tábory. Jedni ho považujú za futbalistu, ktorý prežil kariéru plnú úspechov a veľkých momentov. Druhí ho vidia ako impulzívneho rebela. A Weiss to vníma veľmi triezvo: „V súčasnosti sa stretávam s tým, že ma niekto nemá v láske, ale nečudujem sa tomu človeku, pretože veľa ľudí, z tých čo ma nepoznajú, si musí myslieť, že som rebel alebo nervák. Nie som taký, ako som na ihrisku, kde to niekedy preháňam.“ Zároveň odmieta predstavu, že by ho peniaze akokoľvek zmenili. „Vôbec. Možno som mohol žiť v súkromí pokojnejší život, ale nemyslím si, že by ma peniaze zmenili.“
Najťažšie momenty: rozchod, prázdny byt a strach z budúcnosti
Jednou z najúprimnejších častí rozhovoru boli jeho slová o období, keď sa jeho rodinný život rozpadol. Za úsmevmi pred kamerami a gólmi v lige sa vtedy skrývali mesiace, ktoré sám označil za najťažšie v živote. „Pred troma rokmi som sa rozišiel a išiel som z domu, kde som spával vedľa detí, čo ľudia nevedeli, že som sa ocitol v prenajatom dvojizbovom byte. Išiel som spať sám aj budil som sa sám. Bolo to ťažké obdobie. Nevedel som sa s tým zmieriť, že rodina nebude už nikdy pokope. To ma trápilo a potom prišli aj zranenie a nevedel som si predstaviť, čo bude ďalej,“ priznal.
Napriek tomu, že so Slovanom doviedol klub až do ligovej fázy Ligy majstrov a počas toho aj dočasne ukončil kariéru, prechod späť na ihrisko a do normálneho života nebol jednoduchý. Najväčšou oporou mimo rodiny mu boli priatelia Filip Oršula a Filip Šebo. Postupne sa jeho život začal vracať do rovnováhy. „Dnes mám priateľku, s ktorou som šťastný. Našiel som niečo, čo som si myslel, že už nenájdem,“ dodal Weiss.
Weiss o sociálnych sieťach: miesto plné zloby
Vladimír Weiss patrí k hráčom, ktorých meno je na sociálnych sieťach skloňované takmer neustále. Najmä v komentároch, ktoré bývajú často neúprosné. Aj preto tam sám takmer nefunguje – a to isté sa snaží vysvetliť aj svojim deťom. „Aj moje deti chcú mať Instagram alebo TikTok, ale ja sa im snažím vysvetliť, že nič dobré z toho nejde. Je tam len skrytá nenávisť a zlo. Môj syn má 13 rokov a až teraz som mu to dovolil, lebo sa to už nedalo počúvať, ale zakázal som mu tam pridávať fotky, lebo nechcem, aby ich komentovali,“ zakončil.
