Predstava vzťahu, v ktorom neexistujú prudké výmeny názorov, mrazivé ticho po hádke či bolestivé odmietnutie, znie pre unavenú ľudskú psychiku priam neodolateľne.
Digitálni partneri ukrytí v aplikáciách už nie sú len technologickou kuriozitou, ale stávajú sa objektmi skutočnej túžby. Odborníci však dvíhajú varovný prst: táto idylka je postavená na piesku, pretože stroj, hoci znie ľudsky, v skutočnosti necíti nič. Píše o tom aj ta3.com.
Fenomén virtuálnych spoločníkov naberá na obrátkach. Podľa zistení stanice BBC využívajú platformy ako Replika milióny používateľov, ktorí v algoritmoch hľadajú viac než len radu. Dáta z roku 2024 hovoria jasne – takmer 40 percent ľudí na tejto platforme definuje svoj vzťah s chatbotom ako romantický. Prípady zachádzajú až do extrémov, o čom svedčí príbeh muža z Kanady, ktorý neváhal požiadať svojho digitálneho avatara o ruku.
Jazykové modely sú vycvičené tak, aby majstrovsky predstierali empatiu a záujem, čím vytvárajú ilúziu porozumenia. Renwen Zhang z Národnej univerzity v Singapure, ktorá analyzovala tisíce takýchto konverzácií, vysvetľuje, že ide o cielenú stratégiu. Firmy chcú, aby používatelia strojom dôverovali a trávili s nimi čo najviac času. Frustrácia prichádza až vtedy, keď systém odpovie nelogicky a ilúzia vedomého partnera sa rozpadne na prach.
Stroj vás vypočuje, no nepreleje za vás ani slzu
Hoci chatbot dokáže napísať dojemnú báseň o láske, jeho „vnútro“ zostáva chladné. Ľudský cit je výsledkom zložitej hry hormónov, ako sú dopamín či oxytocín, a aktivácie špecifických neurónových dráh. Kým my cítime fyzické chvenie, AI len spracováva štatistickú pravdepodobnosť ďalšieho slova.
„Nikto nemá ani potuchy, ako získať konkrétnu vedomú skúsenosť z AI,“ uviedol kognitívny vedec Donald Hoffman z Kalifornskej univerzity.
Filozof Neil McArthur z Univerzity v Manitobe k tomu dodáva dôležitý postreh: ľudská láska je neoddeliteľne spätá s telom. Softvér nemá fyzickú dimenziu, nemá tep ani dych, čo z neho robí partnera bez existenciálnej hĺbky. Akákoľvek „lojalita“ stroja je len kódom, nie vedomým rozhodnutím zostať po boku milovanej osoby.
Niektorí sľubujú do budúcnosti „vedomé algoritmy“
Vedecká debata však nie je čiernobiela. Existujú prúdy, ktoré veria, že vedomie u strojov nie je nedosiahnuteľnou métou. Patrick Butlin z Oxfordskej univerzity patrí k optimistom, ktorí pripúšťajú, že by sme jedného dňa mohli vyvinúť systémy spĺňajúce kritériá vedomia.
„Myslím si, že existuje realistická možnosť, že ak by sa niekto dostatočne motivovaný a dobre financovaný rozhodol vybudovať vedomý systém, mohlo by sa to podariť,“ tvrdí Butlin.
Teórie o takzvanom neuromorfickom počítaní naznačujú, že kopírovanie štruktúry ľudského mozgu by mohlo viesť k vyššej prepojenosti systému, čo sa považuje za predpoklad vedomého prežívania.
Aj v takom prípade by však emócie stroja boli niečím kvalitatívne úplne iným, než je ľudský cit. Išlo by o formu pripútanosti, ktorá by postrádala našu biologickú podstatu.
Dokonalosť bota zabíja našu ľudskosť
Najväčšie nebezpečenstvo digitálnej intimity tkvie v jej bezproblémovosti. Chatbot je naprogramovaný tak, aby vám neodporoval, aby vás vždy podporil a bol tu pre vás 24 hodín denne. Pre ľudí zranených reálnym životom je to lákavý úkryt. Renwen Zhang však varuje, že táto sterilná bezpečnosť nás robí neschopnými pre skutočný svet, pretože:
- Reálni ľudia prichádzajú s vlastnými chybami a názormi.
- Konflikt je nevyhnutnou súčasťou rastu vzťahu.
- Útek k stroju oslabuje sociálne svaly potrebné na budovanie skutočných väzieb.
Zamilovať sa do umelej inteligencie znamená viesť monológ so zrkadlom, ktoré vám povie presne to, čo chcete počuť. Kým stroje neožijú v biologickom zmysle slova, láska k nim zostane len smutnou ilúziou, v ktorej skutočne miluje iba jedna strana.
