Určite. Je to doslova nevyhnutnosť pripraviť dieťa na kybersvet. Z mojej skúsenosti to ale rodičia začínajú riešiť až vtedy, keď sa objaví prvý problém, napríklad prvé náznaky kyberšikany v rámci triedneho kolektívu. Dôležitá je prevencia a príprava dieťaťa na to, že takéto situácie môžu nastáť a že keď nastanú, nemusí sa báť o tom s rodičmi hovoriť. Veľmi sa mi v tomto páči koncept Digitálnych rodičov, ktorí vymysleli konverzačnú kartovú hru, ktorá hravou formou vedie k otvorenému rozhovoru o kybersvete. Dôležitá je aj otázka hraníc. Hranice vieme nastaviť pomocou rôznych softwarov a aplikácií pre rodičovskú kontrolu obsahu alebo kontrolu času používania internetu.
A keď potom príde na tzv. „kázania“?
Práveže by tie „kázania“ ani nemali byť. Nikto z nás nemá rád poúčanie a najmä nie tínedžeri, ktorí túžobne očakávajú prijatie do dospeláckeho sveta. Rozhovor musí preto prebiehať citlivo, často aj s dávkou humoru, zvedavosti a pýtania sa, ako to dieťa vidí a použitia príkladov z vlastných skúseností.
Ťažko sa ale bojuje proti rovesníkom, spolužiakom či kamarátom…
To je práve ten problém, že rovesnícka skupina a vzory mimo rodiny začínajú byť v tínedžerskom veku väčším vzorom ako rodičia. Práve preto by rodičia mali pristupovať citlivo a nie autoritársky v podobe zakazovania a vyhrážok. Tým by len úplne stratili kontakt s dieťaťom.
A ako by mali vyzerať reakcie a prístup rodičov, keď dieťa príde s argumentmi typu „aj ostatní už majú účet“ alebo „všetci si četujú, len ja nie“?
Tu je na mieste tá citlivosť v komunikácii. Prvým krokom je zmapovanie vlastných pocitov. Ak ma táto téma rozčuľuje, lebo ako rodič mám pevné zásady a predstavy o tom, kedy by dieťa mohlo začať používať sociálne siete, tak si radšej dám čas na premyslenie a upokojenie vlastného prežívania. Hlavným cieľom by mala ostať ochrana dieťaťa, ktorú ale zákazom neuplatníme, lebo dieťa si nájde cestu, ako sa dostať k tomu, čo chce. Vetám typu „mňa ostatní nezaujímajú, to nie sú moje deti“, sa určite treba vyhnúť. Najlepšie je dať v tej chvíli dieťaťu najskôr pochopenie v tom, že sa môže cítiť mimo kolektívu. Následne je na mieste otvorená debata o rizikách a nástrahách a vysvetlení, prečo s tým ako rodič nesúhlasím.
V momente, keď sa už rodič rozhodne umožniť dieťaťu používať sociálne siete, ako by mali vyzerať prvé kroky?
Male dieťa unesie malý batoh, veľké dieťa väčší batoh. Riaďme sa tým ako metaforou miery záťaže, ktorú dieťa unesie. Taký WhatsApp sa viaže na telefónne číslo. Tu si ale zatiaľ dieťa môže vytvárať skupiny len v rámci existujúcich a bližších vzťahov. To je ten menší batoh. Čím rozsiahlejšia sociálna sieť (Facebook, Instagram), tým viac dverí sa deťom otvára.
Už pri dávaní menšieho batohu deťom na plecia môžeme otvárať debaty o tom, aké ľahké je niečo napísať, ale oveľa ťažšie to povedať. A keďže písmenka znesú viac, môže sa stáť, že ho zaskočí, kam sa komunikácia v rámci skupiny uberá. Každú konverzáciu s dieťaťom nastavujeme primerane jeho veku a chápaniu. Ostatné obmedzenia zahŕňajú výber aplikácií na rodičovskú kontrolu obsahu a času stráveného v online priestore.
Ako môžeme docieliť, aby kontrola nad dieťaťom bola postačujúca, no stále v rozumných medziach?
Priateľským otvoreným rozhovorom, ktorý prinášame pravidelne raz za nejaké obdobie, a pravidelným dohľadom.
Vieme, že sociálne siete vedia už u detí vyvolať závislosť a tie na telefónoch potom trávia každú voľnú chvíľu. Ako nastaviť dieťaťu spomínané hranice používania?
Toto vnímam ako otázku vnútorných pravidiel tej ktorej rodiny, ktoré by sa ale mali opierať napr. o odporúčania WHO. Pre školákov síce nie sú pevne dané časové limity, ale vo všeobecnosti sa odporúča minimálne 1 – 2 hodiny pred spánkom nepoužívať digitálne technológie, aby sme zabezpečili dobrú kvalitu spánku. Mala by byť dodržaná rovnováha medzi online a offline svetom a tiež zaradená fyzická aktivita. Je vhodné obmedziť len pasívne využívanie online sveta a viesť skôr k pozitívnym možnostiam jeho využitia.
