Prvé vyšetrenie v psychiatrickej ambulancii často vyvoláva nielen pocity nervozity a stresu, ale aj hanby.
Psychiatrička a psychoterapeutka vo výcviku MUDr. Erika Hamranová zdôrazňuje, že k psychiatrovi už dávno nechodia len pacienti so závažnými a celoživotnými duševnými poruchami. Posledné roky v online priestore prispeli k tomu, že si ľudia viac uvedomujú potrebu zmien pre kvalitnejší život a duševnú pohodu.
Počet psychiatrických pacientov na Slovensku sa podľa NCZI medziročne zvyšuje, no pacientov, ktorí takéto ambulancie navštívia po prvýkrát, je čoraz menej. Ako si vy vysvetľujete tento trend?
V posledných rokoch pozorujeme pokrok v destigmatizácii duševných porúch. Téma duševného zdravia (a celkovo tzv. well-being) aktuálne zažíva boom. Myslím si, že k tomu prispeli najmä sociálne siete, kde sú informácie ľahko dostupné a rýchlo sa šíria. Ľudia sú informovanejší a majú menej predsudkov. Pozorujem, že ich to vedie k včasnejšiemu vyhľadaniu pomoci, častokrát ešte skôr, ako dôjde k zhoršeniu ich stavu do obrazu psychickej poruchy a potreby užívania medikácie. Keďže ich problém je len v zárodku, vyhľadajú skôr psychológa ako psychiatra.
V minulosti sa totiž k psychiatrovi dostávali hlavne ľudia so závažnejšími psychickými poruchami, ktoré vyžadujú dlhodobú alebo až celoživotnú liečbu a to sa odráža aj v dnešných číslach. Dnes za mnou prichádzajú pacienti často s tým, že si uvedomujú, že ich zážitky z detstva, ale aj súčasná situácia im spôsobujú psychickú nepohodu. Chcú urobiť zmenu a žiť kvalitnejšie. Treba však povedať, že čo sa týka osvety, nemajú sociálne siete len pozitívny vplyv, ale aj negatívny.
Na čo konkrétne ste v poslednej dobe na sociálnych sieťach narazili?
Pacienti mi často referujú rôzne dezinformácie, patologizovanie „normálneho“ prežívania alebo tiež majú pocit zaplavenia informáciami. Z najčastejších dezinformácií by som uviedla, že stačí pozitívne myslieť, že ak užívate antidepresíva, nie ste to už vy, ale taktiež som sa zriedkavo stretla aj s tým, že pacienta od vyšetrenia odhovárali jeho príbuzní, pretože k psychiatrovi chodia len blázni. Nedávno som si od pacientky vypočula, že od antidepresív ju odhovárala lekárnička, pretože ak si ich raz dá predpísať, bude ich musieť brať celoživotne. Sú to všetko dezinformácie, ktoré si pacienti často vypočujú od svojho okolia.
Spomenuli ste dezinformácie a rôzne odhováranie od vyšetrenia. Aké sú ešte dôvody, prečo sa zvykneme vyhýbať práve návšteve psychiatrickej ambulancie?
Najčastejšie pozorujem tendenciu bagatelizovať alebo ignorovať psychické problémy. Keďže nie sú viditeľné, hmatateľné, lokalizovateľné a nevyvolávajú pocit urgencie, ľudia majú tendenciu vydržať, pretože si častokrát kladú otázku, ako návštevu psychiatra vysvetlia doma, alebo v práci. Takže úlohu pri odkladaní návštevy psychiatra určite zohráva aj stigma a predsudky spoločnosti. Ďalším faktorom sú určite aj čakacie doby.
Vieme, že každá premiéra je náročná, nech už ide o čokoľvek. Je to podobné aj v prípade prvej návštevy psychiatrickej ambulancie? S akými pocitmi za vami prichádzajú pacienti?
Pacienti ku mne prichádzajú s problémami, o ktorých častokrát nehovoria ani svojim najbližším. Zrazu oproti nim sedím ja ako lekárka a cudzia osoba. Je prirodzené, že zdôverovanie sa a odhaľovanie vnútorného sveta nie je na prvej návšteve (a častokrát ani na tých ďalších) jednoduché. Môže byť spojené s pocitmi hanby, neistoty, s pochybnosťami a strachom. Po prvej návšteve však napätie opadne a z mojej skúsenosti spomínané pocity často nahradí nádej a pocit akéhosi oslobodenia.
Prvým krokom je istotne nabrať odvahu a objednať sa na takúto návštevu. Môžeme tak urobiť iba z vlastného uváženia? Alebo je potrebné absolvovať aj vyšetrenie u obvodného lekára?
Áno, navštíviť psychiatra môžete aj na základe vlastného uváženia. Nie je potrebné vyšetrenie a ani odporučenie od obvodného lekára, ale takouto návštevou určite nič nepokazíte.
Vieme si aj bez odborného vyšetrenia stanoviť, či by sme mali navštíviť špecialistu – psychiatra?
Určite je na mieste návšteva psychiatra, ak zhoršenie psychického stavu zasahuje do každodenného fungovania, príznaky trvajú viac ako 2 týždne a neustupujú. Príznaky ako myšlienky na ublíženie si, prípadne až samovraždu, alebo celkovo, ak je pacient na základe svojho správania hrozbou pre seba alebo svoje okolie sú alarmom pre psychiatrické vyšetrenie.
S blížiacim sa termínom návštevy prídu aj isté zmiešané pocity či nervozita. Mali by sme sa na úvodnú návštevu aj nejako špeciálne pripraviť?
Nervozita je úplne prirodzená a potreba prípravy je individuálna. Z môjho hľadiska nie je vôbec nutné, aby pacient prišiel pripravený ako na skúšku so spísaným zoznamom všetkých svojich ťažkostí. Je užitočné mať pripravené aktuálne nálezy z vyšetrení a zoznam liekov, ak je pacient sledovaný a/alebo liečený inými špecialistami. Zároveň by si pacient v rámci prípravy mal dovoliť byť úprimný. Nie je nutné ani žiadúce čokoľvek prikrášľovať.
O čom by mal pacient dopredu vedieť, aby nezostal počas prvej návštevy prekvapený?
Ako najdôležitejšie by som zdôraznila, že je možné, že liečba nebude nastavená ihneď a že bude nutné doplniť ďalšie vyšetrenia za účelom určenia správnej diagnózy. Niektoré ťažkosti, ktoré sa javia ako psychické, môžu byť spôsobené aj somatickými ťažkosťami. Taktiež sú pacienti častokrát prekvapení, ak im okrem nasadenia medikácie poviem, že je vhodné pre čo najlepší efekt farmakologickú liečbu podporiť aj psychoterapiou.
Aké problémy a ťažkosti sú najčastejšie zamieňané za tie psychické?
V ambulantnej starostlivosti sú to najmä poruchy funkcie štítnej žľazy, ktorej znížená funkcia môže pripomínať depresiu, pretože pacient pociťuje slabosť, únavu, apatiu, poruchy pamäti a pozornosti. Sú prítomné prejavy spomalenej motoriky a aj myslenia. Naopak, jej zvýšená funkcia môže príznakmi, ako nervozita, nepokoj, zvýšená ľakavosť, podráždenosť, nespavosť pripomínať úzkostné poruchy. Podobne je to s ochoreniami prištítnych teliesok alebo nadobličiek. Náhly rozvoj úzkosti sa môže objaviť aj pri pľúcnej embólii, infarkte myokardu alebo iných ochoreniach srdca.
To isté platí aj naopak. Nie je žiadnou zvláštnosťou, že sa na pohotovosť dostane človek, ktorý má strach o svoj telesný stav, môže sa napríklad báť, že dostal infarkt. Po komplexnom vyšetrení sa častokrát ukáže, že je telesne zdravý a že jeho ťažkosti majú psychický pôvod.
Je jasné, že pri každom pacientovi postupujete individuálne podľa konkrétneho problému. Ak by ste ale z priebehu prvej návštevy mali vyskladať hrubú skicu, ako by vyzerala?
Na prvom vyšetrení zisťujem, čo pacienta priviedlo a ako prišiel k rozhodnutiu, že návštevu podstúpi. Okrem aktuálnych psychických ťažkostí sa pýtam aj na psychiatrickú anamnézu, teda začiatok a vývoj symptómov, doterajšiu liečbu, výskyt duševných porúch v rodine. Zisťujem informácie o pacientovom detstve, dospievaní a doterajšom živote, vzdelaní, zázemí, sociálnej situácii, prípadnej trestnej činnosti. Pýtam sa aj na užívanie návykových látok a sexuálny život. Dôležité je tiež fyzikálne vyšetrenie a informácie o telesnom stave, alergiách, telesných chorobách a ich liečbe. V niektorých prípadoch požiadam pacienta o vyplnenie dotazníka/škály, prípadne vydám odporučenie na psychodiagnostické vyšetrenie u psychológa. Na záver pacienta informuje o ďalšom postupe a možnostiach liečby.
Mnohí sa možno obávajú súkromných až intímnych otázok. Do akej miery môžeme počítať s otázkami tohto typu? Existujú aj hranice, ktoré by ani psychiater nemal prekročiť?
Súkromné a intímne otázky sú neoddeliteľnou súčasťou vyšetrenia, pretože duševné zdravie je úzko spojené so vzťahmi, sexualitou, traumami, rodinnou dynamikou, závislosťami či osobnými stratami. Je dôležité pýtať sa citlivo, s rešpektom a profesionálne. Pacientom vždy pripomínam, že tieto otázky kladiem, aby som sa lepšie orientovala v ich ťažkostiach, avšak aj to, že majú právo odmietnuť odpovedať. Nevhodné je klásť otázky, ktoré nie sú klinicky opodstatnené a sú obťažujúce.
Na čo predovšetkým dbáte ako lekárka pri premiérových pacientoch?
Dbám najmä na to, aby sa pacienti cítili bezpečne, prijatí a pochopení. Tiež zdôrazňujem, že sa nedá presne predvídať priebeh liečby, že sa môžu vyskytnúť nežiadúce účinky a že nie vždy je prvá voľba liečby účinná. Prvé vyšetrenie môže byť náročné na zapamätanie si všetkých nových informácií, preto pacientov ubezpečujem, že je v poriadku ozvať sa vždy, keď majú akékoľvek pochybnosti ohľadom liečby alebo svojho stavu, aby vedeli, ako postupovať mimo ordinačných hodín.
Je aj niečo, čomu sa zvyknete pri prvej návšteve vyhýbať?
Vyhýbam sa sľubom rýchlych riešení a zázrakom na počkanie. Liečba totiž vyžaduje čas.
Možno ide o trochu skreslenú predstavu, ale dokáže už jedna návšteva prispieť k zlepšeniu stavu pacienta? Čo môžeme očakávať?
Odpoveď je trochu áno aj nie. Prvá návšteva môže priniesť úľavu z pomenovania problému, uvoľnenia napätia a pocitu prijatia. Je povzbudzujúce vedieť, že je k dispozícii pomoc a že sa riešenie problémov dalo do pochodu. Vyriešenie základného problému však ihneď po prvej návšteve spravidla nie je možné.
