Irán sa po dňoch masových protestov ponoril do znepokojivého ticha. Mestá, vrátane Teheránu, pôsobia vyľudnene a atmosféra pripomína obdobie okolo Nowrúzu, keď obyvatelia zvyknú odchádzať z metropoly.
Tentoraz však nejde o sviatok, ale o dôsledok násilného potlačenia demonštrácií a strachu z ďalšieho vývoja.
Režim sa pripravuje na 47. výročie revolúcie z roku 1979, ktorá ho priviedla k moci. Oficiálne oslavy majú demonštrovať stabilitu, no v zákulisí je zrejmé napätie. Protesty odhalili hlboké praskliny v spoločnosti a otázniky nad ďalším smerovaním krajiny. Píše portál CNN.
Zlomové dni v uliciach
Minulý štvrtok a piatok sa ukázali ako jedny z najvýznamnejších momentov v modernej histórii Iránu. To, čo sa začalo ako hospodárska nespokojnosť v teheránskych bazároch, prerástlo do celoštátneho odporu. Na uliciach zaznievali heslá proti vedeniu krajiny, výzvy na pád režimu a dokonca aj požiadavky na návrat Rezu Pahlavího, syna posledného šacha.
Štát reagoval tvrdou silou. Po minuloročnej vojne s Izraelom a Spojenými štátmi, ktorá oslabila iránsky vplyv v regióne, nebola ochota ustupovať. Digitálne odpojenie krajiny znemožnilo presné mapovanie zásahov. Podľa organizácie Human Rights Activists News Agency zahynulo takmer 3 000 ľudí, hoci tieto údaje nemožno nezávisle overiť.
Medzinárodný tlak a váhanie
Situácia v Iráne okamžite rezonovala aj v zahraničí. Americký prezident Donald Trump opakovane varoval, že Spojené štáty môžu zasiahnuť, ak bude násilie pokračovať. Vo štvrtok však uviedol, že „veľmi dôležité zdroje na druhej strane“ ho informovali o zastavení zabíjania, čo naznačilo dočasné upokojenie situácie.
K deeskalácii prispeli aj regionálne mocnosti. Katar, Omán, Saudská Arábia a Egypt vyzvali Washington, aby sa vyhol útokom, pričom upozornili na možné bezpečnostné a ekonomické následky pre celý región. Napriek tomu americká armáda presúva údernú skupinu lietadlovej lode, ktorá má doraziť do Perzského zálivu koncom budúceho týždňa.
„Skutočné príčiny napätia neboli vyriešené,“ upozornil Trita Parsi z Quincy Institute for Responsible Statecraft a dodal, že napätie medzi Izraelom a Iránom nikdy nesúviselo priamo s protestmi.
Diplomacia z pozície slabosti
Ak by sa Teherán a Washington vrátili k rokovaniam, Irán by čelil najnevýhodnejšej pozícii za celé roky. Minulé leto boli jeho hlavné jadrové zariadenia vážne poškodené americkými útokmi a Izrael medzitým oslabil väčšinu iránskych spojencov v regióne. Krajina síce stále vlastní zásoby vysoko obohateného uránu, no symbolická aj reálna strata vplyvu je zjavná.
Parsi predpokladá, že „Trump zaujme veľmi maximalistický postoj“, ak sa rozhovory obnovia. Okrem jadrového programu by sa rokovania dotkli aj raketových kapacít a podpory skupín ako Hamas či Hizballáh, ktoré Irán dlhodobo považuje za neoddeliteľnú súčasť svojej bezpečnostnej stratégie. Historická skúsenosť z roku 1988, keď ajatolláh Chomejní prijal prímerie s Irakom ako „pitie z otráveného kalicha“, však naznačuje, že režim je schopný bolestivých kompromisov.
Spoločnosť ma režimu už dosť
Domáce následky sú hlboké. Podľa odborníkov sa nenávratne rozpadla neformálna dohoda medzi štátom a obyvateľmi. Ekonomické zlyhania, obmedzovanie slobôd a opakované použitie násilia podkopali zvyšky dôvery. Parsi tvrdí, že spoločenská zmluva bola „navždy poškodená“.
Kým po protestoch v roku 2022 došlo k čiastočnému uvoľneniu pravidiel týkajúcich sa nosenia hidžábu, súčasná vlna je iná – rozsahom aj brutalitou. Reformné hlasy boli systematicky umlčané a osobnosti ako Mostafa Tajzadeh či nositeľka Nobelovej ceny za mier Narges Mohammadi strávili roky vo väzení.
„Najpravdepodobnejší scenár je, že vznikne iná verzia režimu, prostredníctvom prvkov z toho istého systému,“ hovorí Parsi. „Bezpečnostný aparát sa nedá jednoducho odstrániť.“
Rozdrobená opozícia a neistý zajtrajšok
V zahraničí neexistuje jednotná alternatíva k súčasnému vedeniu Iránu. Reza Pahlaví sa snaží profilovať ako prechodný líder, no po desaťročiach v exile nedokázal vytvoriť širokú koalíciu. Podľa analytičky Diny Esfandiary mnohí opoziční aktéri „neurobili potrebnú prácu“ a samotný Pahlaví „je veľmi rozdeľujúcou postavou, ktorá by Iráncov výrazne rozštiepila“.
Obavy vyvoláva aj možná fragmentácia krajiny. Etnická a regionálna rôznorodosť Iránu, spolu s hlasmi volajúcimi po separatizme, zvyšujú riziko, že pád centrálnej moci by mohol ohroziť samotnú jednotu štátu.
Napriek dočasnému tichu len málokto verí, že protesty sú minulosťou. „Nemyslím si, že toto je posledná vlna protestov,“ tvrdí Esfandiary. „Bola prekročená hranica a dospeli sme do bodu, z ktorého niet návratu.“
