Jozef Tomko, rodák z dedinky Udavské, si počas svojho pôsobenia v Ríme zvykol na skromné radosti. Medzi jeho obľúbené patrili slivkový lekvár zo Slovenska a filmy s kovbojskou tematikou. Napriek tomu, že mal všetky predpoklady stať sa hlavou katolíckej cirkvi, osud ho zaviedol inou cestou.
V metropole katolíckeho sveta strávil neuveriteľných 77 rokov a istý čas bol dokonca najstarším kardinálom na planéte. V Ríme si vybudoval obrovský rešpekt a niektorí ho videli ako vhodného kandidáta na pozíciu pápeža. Napriek tomu sa mu tejto pocty nikdy nedostalo, rozhodujúcim faktorom bol vek. Tomko sám nikdy neprejavoval ambíciu viesť celú cirkev. Zostal verný hodnotám skromnosti a služby, a vďaka svojmu ľudskému prístupu a charizme bol vnímaný ako muž, ktorý zosobňuje cirkev ako spoločenstvo založené na vzájomnej opore.
Jeho pôvod bol jednoduchý, pochádzal z rodiny železničiara, ktorý pracoval ako výpravca. Práve vďaka tomu cítil k železničiarom blízkosť, ktorá sa prejavovala aj v jeho neskoršom pôsobení. Na jeho vrelosť spomínal pre Život aj bývalý šéf Železničnej spoločnosti Slovensko, Pavel Kravec. Ten si vybavuje stretnutie, keď kardinál celebroval omšu pre 300 slovenských železničiarov v Bazilike svätého Petra. Spomenul si aj na jeho zjav – vysoká postava, čierny oblek a ruženec v ruke – ako ho vídaval pri prechádzkach neďaleko jeho bytu na Via della Conciliazione.
Cesta do večného mesta
Študijné roky začal na gymnáziu v Michalovciach a pokračoval v seminári na Slovenskej univerzite v Bratislave. V roku 1945 ho biskup Jozef Čársky vyslal do Ríma, kde pokračoval v štúdiách. V tom čase netušil, že späť na Slovensko sa dostane až o 23 rokov neskôr – až v roku 1968. Návrat mu znemožnil komunistický režim a ani jeho najbližší nemohli za ním vycestovať. Napriek odlúčenosti ho posilnila kňazská vysviacka. Ako neskôr spomínal, hoci na vysviacke nemal nikoho z rodiny, smútok potláčala radosť z nového duchovného poslania.
Jeho oddanosť Bohu a službe bola zrejmá už od mladosti. V roku 1958 mu pápež Ján Pavol II. udelil titul pápežského komorníka a o dve desaťročia neskôr sa stal titulárnym arcibiskupom a generálnym tajomníkom Synody biskupov.
Hrdý Slovák aj v srdci Vatikánu
Počas všetkých rokov strávených v Ríme si Tomko uchoval živý vzťah k Slovensku. Nikdy neprestal hovoriť po slovensky a v tomto jazyku aj čítal, čo sa dalo. Udržiaval úzke kontakty so slovenskou komunitou v Ríme a každé svätorečenie či blahorečenie slovenského pôvodu ho napĺňalo radosťou. Významným spôsobom sa podieľal aj na vzniku Pápežského slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý sa stal dôležitou duchovnou a kultúrnou inštitúciou slovenských katolíkov v zahraničí.
V roku 1985, keď mal 61 rokov, ho Ján Pavol II. vymenoval za kardinála. Išlo o historický moment – prvýkrát sa Slovák ocitol na čele jednej z vatikánskych kongregácií. Ako prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov sa nezatváral do kancelárií – rád cestoval a riešil problémy misií priamo v teréne. Absolvoval viac než 50 misijných ciest, pričom najviac z nich viedlo do Afriky. Zriadil 185 diecéz a vikariátov, založil nové semináre, vysvätil 65 biskupov a množstvo kňazov.
Aj keď bol dlhé roky považovaný za reálneho kandidáta na pápežský stolec, nikdy sa nezúčastnil na konkláve. V roku 1978, keď bol zvolený Ján Pavol II., ešte nebol kardinálom. V roku 2005 mal už viac ako 80 rokov, čo znamenalo, že sa na voľbe nemohol podieľať. Ako neskôr povedal pre Katolícke noviny, život nevedie vždy po rovnej ceste, ale spätným pohľadom vnímal svoj osud ako riadený zhora – ako dôkaz toho, že ho Boh viedol tým správnym smerom.
Život v znamení disciplíny
Svoj vysoký vek pripisoval Tomko ustálenému dennému režimu. Vstával ešte pred šiestou ráno, následne si doprial štvrťhodinu fyzického cvičenia, odslúžil omšu a pustil sa do práce. Presne o jednej obedoval, po čom nasledovala krátka siesta a potom opäť práca až do večera. Večery si nechával na oddych, ak sa venoval štúdiu, bolo to už len mierne, nenáročné čítanie.
Kardinál Jozef Tomko, ktorý sa od júla 2021 stal najdlhšie žijúcim členom kolégia kardinálov, zomrel v auguste 2022 vo svojom byte v Ríme. Dožil sa úctyhodných 98 rokov. Pred jeho odchodom do večnosti ho hospitalizovali na rímskej Univerzitnej poliklinike Agostina Gemelliho kvôli poraneniu krčnej chrbtice, pričom jeho zdravotný stav výrazne zhoršil aj následný zápal pľúc.
