Bombardovanie iránskych jadrových zariadení počas uplynulého víkendu nebolo len ukážkou technologickej precíznosti amerického letectva, ale aj extrémne náročným testom ľudskej výdrže. Posádky bombardérov B-2 strávili v kokpite takmer dva dni bez prestávky, počas jednej z najdlhších misií v dejinách moderného letectva.
Sedem strategických bombardérov vyštartovalo zo základne Whiteman v Missouri a preletelo polovicu sveta tam aj späť, aby vykonali presné zásahy v Iráne. Každé lietadlo nieslo dvojčlennú posádku, ktorej hlavnou úlohou bolo – okrem samotného bombardovania – prežiť.
Ako to zvládnuť? Pomôže spánok v zmenách a amfetamíny
Počas takéhoto dlhého letu sa musí posádka spoľahnúť na veľmi jednoduché, ale účinné opatrenia. V čase, keď jeden pilot sedí v kokpite, druhý odpočíva na jednoduchej provizórnej posteli za sedadlami. Spánok je prerušovaný pravidelnými tankovaniami počas letu a vysokou mierou stresu.
Melvin G. Deaile, dnes už vo výslužbe, dobre vie, o čom hovorí. V roku 2001 absolvoval podobnú – 44-hodinovú misiu nad Afganistanom. „Spánok príde sám. V určitom bode si ho telo jednoducho vyžiada,“ spomína Deaile, ktorý vtedy velil letu lietadla „Spirit of America“ pre portál BBC. Na palube nečakajte komfort. K dispozícii je len chemická toaleta bez akéhokoľvek súkromia – a tá sa využíva len v prípade krajnej núdze. Na bežné potreby slúžia tzv. „piddle packy“ – vrecká s absorpčným materiálom, mačacím stelivom. Ako hovorí Deaile s humorom: „Po 40 hodinách letu si začnete počítať, koľko ich už máte plných.“
Vo videu B-2 eskortované F-35. Zdroj: X/@webflite
Podľa Deaileho bola sobotná operácia výnimočným úspechom. Na komplexnom útoku sa zúčastnilo vyše 125 lietadiel. Sedem bombardérov odštartovalo z leteckej základne Whiteman v Missouri a zamierilo na východ, zatiaľ čo iné stroje typu B-2 sa vydali opačným smerom v rámci taktického falošného manévru. Operácia zahŕňala aj stíhacie lietadlá, prieskumné stroje a tankery určené na dopĺňanie paliva vo vzduchu.
„Najvýznamnejším momentom celej misie pre mňa osobne bolo, že sme mali nad cieľom sedem samostatne operujúcich lietadiel, ktoré uskutočnili nálety v priebehu pol hodiny,“ uviedol Deaile. V súčasnosti pôsobí ako vedúci Školy pre pokročilé jadrové odstrašenie na Veliteľskej a štábnej akadémii amerického letectva. Pri spomienke na svoju misiu z roku 2001 však upozornil, že nie je informovaný o detailoch aktuálnej operácie a nevyjadruje sa v mene amerického ministerstva obrany.
Kľúčová je pripravenosť – ale aj psychická odolnosť
V čase, keď slúžil Deaile, sa piloti pripravovali na dlhé misie pomocou 24-hodinových simulátorov. Realita ich však často prekonala. Pred odletom im leteckí lekári predpisovali lieky na spanie, aby boli čo najviac oddýchnutí. A počas letu mohli naopak siahnuť po tzv. „go pills“ – stimulačných tabletkách obsahujúcich amfetamíny, ktoré mali udržať ich bdelosť. „Boli povolené na použitie počas misie. No odvtedy sa politika mohla zmeniť,“ dopĺňa Deaile.
Jeho rekordná misia sa odohrala na začiatku operácie Trvalá sloboda (Operation Enduring Freedom), ktorú spustil prezident George W. Bush menej než mesiac po útokoch z 11. septembra 2001 s cieľom zasiahnuť al-Káidu a Taliban. V deň misie sa Deaile, ako veliteľ letu, zobudil tri až štyri hodiny pred štartom, aby absolvoval brífingy so svojím pilotom a druhou posádkou. Vzlietli smerom na západ v lietadle „Spirit of America“. „Vedeli sme len to, že ak prezident zavolá, letíme druhú noc,“ dodáva.
Dlhé lety narúšajú biologický rytmus, a preto zohráva významnú úlohu aj slnečné svetlo – počas jeho misie im pomáhalo držať sa v bdelom stave takmer celý deň, keďže leteli smerom na západ. Jedlo si zobrali so sebou, no kvôli nízkemu výdaju energie počas sedenia v kokpite ho počas letu príliš nespotrebovali. Po prelete ponad Pacifik a juh Indie zmenili kurz na sever, smerujúc k Afganistanu. Počas cesty niekoľkokrát doplnili palivo vo vzduchu. S príchodom večera si Deaile vzal ďalšiu dávku amfetamínu.
Nad Afganistanom strávili približne štyri hodiny, počas ktorých zhadzovali bomby. Po opustení afganského vzdušného priestoru dostali rozkaz na vykonanie druhého náletu. Po skončení misie pristáli na základni Diego Garcia, ktorá sa nachádza asi 1 800 kilometrov juhozápadne od Indie.
Po návrate im premietli záznamy z cieľov, podali jedlo, poskytli hodinu na oddych a nakoniec si mohli dopriať spánok.
Bomby, ktoré prerazili horu: Lietadlá B-2 v akcii
To, čo robilo najnovšiu operáciu v Iráne výnimočnou, však nebol len jej rozsah. Každé B-2 nieslo podľa BBC masívne bomby GBU-57 – známe ako Massive Ordnance Penetrators (MOP) – vážiace vyše 13 ton. Navrhnuté boli špeciálne na prienik do podzemných komplexov, aké podľa amerických úradov ukrývali časti iránskeho jadrového programu. Bolo to prvýkrát, čo boli tieto bomby použité v reálnom boji – a jediné lietadlá schopné ich niesť sú práve bombardéry B-2, vyrobené firmou Northrop Grumman.
Steven Basham, generál vo výslužbe, ktorý pilotoval B-2 počas ich prvého bojového nasadenia v Srbsku v roku 1999, označil štart takéhoto letu za „najsurreálnejší moment“ v živote pilota. „Realizujete misiu, o ktorej vie len pár ľudí na svete,“ povedal pre CNN.
Ako dodáva, samotné bombardovanie nie je najnáročnejšou časťou – to prichádza až neskôr. Posádky sú vyčerpané, a napriek tomu musia absolvovať niekoľko ďalších tankovaní a bezpečne dopraviť lietadlo späť do USA. „Ale keď vstúpia do amerického vzdušného priestoru a ozve sa hlas dispečera: ‚Vitajte doma‘ – to im dodá energiu, ktorú už ani nečakali.“
Tento druh misií si vyžaduje maximálnu precíznosť, absolútnu koncentráciu a psychickú odolnosť. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že ide o technologický výkon, v skutočnosti je to často výhradne o ľuďoch v kokpite – a ich schopnosti vydržať nemožné.
.jpg){kind=link}