Rakovina si vypýtala svoju daň, a preto sa musel humorista presunúť z pohodlia domova do domova sociálnych služieb. „Nasadili mi liečbu a nejaké prvé lieky, ktoré boli dosť ťažké, a jednak som bol pohybovo na tom zle a potreboval som stálu kontrolu. Ja som tvrdil, že nie je problém, aby som bol doma, že mám suseda, ktorý ma môže prísť trikrát za deň skontrolovať aj mi jedlo doniesť. Oni povedali nie, že je potrebná lekárska starostlivosť. Takže nakoniec sme zvolili tento takzvaný kompromis, je tu lekár a sestry. Je tu o mňa postarané,“ dodal so spokojnosťou.
Rasťa Piška dojíma, koľko priateľov má po svojom boku. „Mám veľké šťastie, že mám veľa kamarátov, ktorí ma takmer denne navštevujú. Takže aj mi kúpia to, čo potrebujem. A jednak mi robia spoločnosť. Niekedy mám aj tri návštevy denne. Neveril som, že mám toľko priateľov a takých dobrých priateľov.“
Zistil to v momente, keď sa jeho okolie či priatelia dozvedeli o smutnej diagnóze. „Okamžite sa mi ohlásil Števo Skrúcaný, Oliver Andrásy, Pišta Wimmer, pani Iveta Radičová, ktorá mi pomáhala s umiestnením do takéhoto zariadenia, pretože to nie je jednoduché, keďže ja nie som bežný klient. Nie som zatiaľ na dôchodku – ani na starobnom, ani na invalidnom dôchodku, ale hľadalo sa nejaké také miesto a toto sa ukázalo ako najlepšie. A plus, samozrejme, obrovské množstvo kamarátov, či už sú to väčšinou herci, speváci, športovci, naozaj ťažko by som všetkých vymenoval, ktorí sa mi ozvali.“
Jediná prekážka pri transporte
Zimné mesiace v novom domove mu nerobia problémy, ťažšie je to v lete, kedy to človeka ťahá viac von. Ako priznáva, pohyb či doposiaľ bežné aktivity mu skutočne chýbajú.
„Chýba mi nejaká návšteva divadla, kina. A chýba mi práca. Chýba mi rozhlas, kde som chodil pravidelne a robil som nejaké relácie. Ale čo sa dá robiť? V tomto prípade nejakú osamelosť a opustenosť, chvalabohu, nepociťujem. Dúfam, že to vydrží. Nie som bežný pacient alebo klient. Takže môžem odísť, nahlásim, že niekam idem na tri, na štyri hodiny, a nie je to problém. Chodíme si s kamarátmi sadnúť do spoločnosti na obed. To je taká výhoda.“
Jedinou prekážkou v pohybe je vozík, s ktorým sa ťažšie dostáva z miesta na miesto. „To je jediné, že človek má ten vozík a zatiaľ nie som schopný chodiť. Hoci cvičím, posilňujem, ale tá choroba ešte jednoducho nie je vyliečená. Čiže by som sa tak intenzívne pustil do rehabilitácie, no nie je to zatiaľ možné. Pretože jednoducho by som nevládal.“
A aký má odkaz pre onkologických pacientov? „Nevzdávajte to. Zverte sa do rúk odborníkov a myslite na tých, ktorí vás na tomto svete potrebujú. Bojujte!,“ uzavrel.
