Keď sa ho ešte ako študenta na strednej škole učiteľka chémie opýtala, či si naozaj myslí, že sa v hokeji niekam dostane, reagoval len úsmevom a pokrčením ramien. V tom čase netušil, že jeho meno raz bude známe po celom Slovensku, že si zahrá v NHL a že sa o jeho priazeň budú uchádzať ženy, ktoré nebudú hľadať partnera, ale výšku jeho príjmu.
Ako chlapec z Nitry sa Boris Valábik musel naučiť zvládať nielen tvrdý šport, ale aj pozornosť, ktorá často nemala nič spoločné s úprimným citom. Spätne priznáva, že rozlíšiť skutočný záujem od vypočítavosti bolo mimoriadne náročné a nie vždy sa mu to podarilo, píšu Dobré noviny.
Keď si domov priniesol papier, že by mohol začať s hokejom, rodičia dlho neváhali. Súhlasili, aj keď si uvedomovali, že ide o finančne náročný šport a že doma už vychovávajú ďalšie dve deti. Jeho mama pracovala ako detská zdravotná sestra, otec najskôr v kotolni a neskôr si privyrábal predajom ovocia.
V knihe Volali ma bitkár Boris opísal, že išlo o sezónnu prácu, z ktorej musel otec vyžiť celý rok. Spomínal aj dramatický moment, keď ho prepadli dvaja muži priamo vo vchode domu, pričom mu pod hrozbou noža zobrali celomesačný zárobok. Otec sa domov dostal bez okuliarov, otrasený a zadýchaný, a z pevnej linky volal políciu. Rodina tak prišla aj o to málo, čo mala.
Valábik nikdy netvrdil, že by hral hokej kvôli peniazom. Keď však začal zarábať, cítil potrebu deliť sa a pomáhať rodine. Zároveň priznával výčitky, že veľká časť peňazí, ktoré rodina nepotrebovala na základné fungovanie, smerovala do jeho kariéry. Bratia sa však podľa jeho slov nikdy nesťažovali.
Zlatokopky v zámorí
V zámorí si rýchlo zvykol na kritiku herných chýb, no za najhorší prehrešok v kabíne považoval romániky so ženami spoluhráčov. Uvádzal, že niečo také by nedokázal tolerovať a že podobné správanie je medzi hráčmi neprijateľné. Rovnako negatívne sa vnímalo aj to, keď niekto uprednostňoval vlastné ego pred tímom.
V NHL ho zároveň opakovane upozorňovali, aby si dával pozor na ženy, ktoré sa pohybujú okolo hokejistov výlučne kvôli peniazom a statusu. Sám priznával, že ho prekvapovalo, koľko žien v Amerike cielene vyhľadávalo profesionálnych hráčov. Podľa jeho skúseností mal takmer každý hokejista možnosť nadviazať kontakt s viacerými ženami bez väčšej námahy, čo nepovažoval za prirodzené.
V knihe opísal aj konkrétnu situáciu z baru vo Phoenixe, kde sa zoznámil s mladou ženou, ktorá sa o hokej spočiatku vôbec nezaujímala. Považoval to za pozitívny signál, kým nezistil, že si počas jeho neprítomnosti na internete vyhľadávala informácie o jeho plate. Vtedy mu došlo, že vedela presne, s kým má do činenia a zaujímala ju predovšetkým finančná stránka.
Najväčšie sklamanie prišlo paradoxne doma
Valábik priznal, že túžil po partnerke, ktorá by ho vnímala ako človeka, nie ako hokejistu. Postupne však rezignoval a prestal veriť, že je to možné. V zámorí mal len jednu vážnejšiu partnerku, Kanaďanku z čias juniorskej kariéry, no aj tam mal pocit, že jej záujem súvisel najmä s jeho perspektívou v NHL.
Najväčšie finančné aj citové sklamanie však podľa vlastných slov nezažil v Amerike, ale so Slovenkou z okolia Nitry. Ako 21-ročný hráč farmárskeho tímu v Chicagu jej kupoval všetko, čo si zaželala, od drahého oblečenia až po luxusné kabelky. Len počas Vianoc minul na darčeky tisíce dolárov. Spätne priznal, že si uvedomoval, koľko peňazí míňa, no v tom čase to ospravedlňoval láskou.
Postupne si však uvedomil, že jeho ochota je zneužívaná, čo viedlo k rozchodu. S odstupom času priznáva, že bol tvrdohlavý, slepý a ignoroval varovania okolia. Keď sa zamiloval, bol ochotný dávať bez hraníc.
Láska bez slávy a peňazí
Zlom v jeho živote nastal až vtedy, keď spoznal Lucku. Stretli sa na policajnej škole a ona vôbec netušila, že niekedy hral v NHL. Vnímala ho len ako policajta. V tom období obaja zarábali približne 420 eur mesačne v čistom, čo mu dalo istotu, že jej city nesúvisia s peniazmi ani minulosťou.
V knihe Volali ma bitkár ju označil za svoje najväčšie životné šťastie. Dnes sú spolu rodičmi dvoch detí, hoci si kedysi nevedel predstaviť, že by sa dokázal usadiť. V rozhovore pre magazín EVA priznal, že je vďačný, že Lucku nestretol skôr, ešte počas aktívnej hokejovej kariéry. Myslí si, že vtedy by na rodinný život nebol pripravený.
Dnes sa podľa vlastných slov každý deň teší domov. Aj keď býva unavený a dni sú náročné, vie, že večer zaspí obklopený ľuďmi, ktorých miluje. Práve v týchto chvíľach si opakuje, že nemá dôvod sťažovať sa.
