Začiatok 50. rokov sa v Československu niesol vo víre vykonštruovaných politických procesov, pri ktorých bolo na trest smrti odsúdených aj viacero komunistických funkcionárov. Milada Horáková, právnička, politička a bojovníčka proti totalite, prežila nacistický koncentračný tábor, no neprežila nástup komunistov k moci. Aj ona bola v roku 1950 po vykonštruovanom procese odsúdená na smrť za špionáž a vlastizradu a v júni toho istého roku popravená. V relácii V tieni zločinu o jej prípade a možnom presahu do súčasnosti hovoril advokát a člen Súdnej rady Martin Bezák.
Jej meno sa stalo symbolom justičných vrážd a politických procesov 50. rokov v bývalom Československu. Dnes jej meno nesú ulice v Čechách, no len málokto z dnešnej mladej generácie vie, kým skutočne bola Milada Horáková. „Nebola jediná. V týchto procesoch bolo súdených dokopy 650 ľudí,“ pripomenul v relácii V tieni zločinu advokát a člen Súdnej rady Martin Bezák.
Monsterproces mal zastrašiť spoločnosť
Bezák vysvetlil historický kontext jedného z najväčších politických procesov tých čias: „Proces s vedením záškodníckeho spikleneckého centra, teda so skupinou Milady Horákovej, bol prvým z veľkých monsterprocesov. Výsledky procesu neboli výsledkami dokazovania, ale už vopred boli určené osoby, ktoré majú byť obvinené, obžalované a odsúdené. Dokonca boli vopred stanovené aj tresty.“
Komunistická strana sa podľa Bezáka snažila týmto procesom vysporiadať s tzv. „zrádnou emigráciou“ – predstaviteľmi exilu politických strán, ku ktorým patrila aj Horáková. „Odkazom procesu malo byť: My si republiku rozvracať nedáme a tvrdým spôsobom sa vysporiadame s akýmkoľvek vnútorným aj vonkajším nepriateľom. Tomu zodpovedali aj tie brachiálne tresty, ktoré boli uložené,“ doplnil.
Štyria obžalovaní, vrátane Milady Horákovej, Záviša Kalandru, Jana Buchala a Oldřicha Pecla, boli odsúdení na trest smrti. Každý z nich mal v procese „reprezentovať“ inú časť spoločnosti – od politických strán cez podnikateľov až po ozbrojené zložky. „Záviš Kalandra bol napríklad prezentovaný ako trockista, ktorý mal mať prepojenie na skupinu, hoci Miladu Horákovú vôbec nepoznal,“ upozornil Bezák.
Procesy podľa Bezáka prebiehali podľa sovietskych vzorov a pod dohľadom sovietskych poradcov. „Celé to bolo iniciované z Moskvy a malo to vystrašiť vnútornú aj vonkajšiu opozíciu. Dokonca aj obesenie ženy malo byť výstrahou pre exilovú opozíciu – že sa komunistická moc nebude párať ani so ženami,“ zdôraznil.
Išlo o mediálnu mašinériu
Bezák priamo poukázal na to, že proces bol zinscenovaný a obžalovaným boli pridelené úlohy. „Použili sa tzv. otázkové protokoly – obvinený musel odpovedať tak, ako to vyžadoval vyšetrovateľ. Od toho sa nesmel odkloniť,“ vysvetlil. Výnimkou bola Horáková, ktorá sa niekedy pokúsila vybočiť, no vždy bola vrátená späť do „kolejí“.
„Najviac bolo vidieť manipuláciu na Jánovi Buchalovi. Ten pôsobil na procese veľmi zlomený, hovoril mechanicky naučené odpovede. Kameramani ho často zaberali zozadu, aby nebolo vidieť jeho tvár,“ opísal Bezák atmosféru procesu. Svoju úlohu v procesoch zohrali aj vtedajšie médiá, ktoré boli prísne kontrolované a slúžili na vyvolávanie organizovanej nenávisti voči obžalovaným. „Verejnosť bola do procesu zapájaná len selektívne, aby nikto nemal úplnú predstavu o priebehu. Každý deň bola (zapojená) iná časť verejnosti, takže nikto nemal celkový obraz,“ dodal.
Najhoršia je polopravda
Bezák sa vyjadril aj k priznaniam obžalovaných: „Milada Horáková bola natoľko inteligentná žena, že si uvedomovala, že bude popravená. Priznávala sa k politickej činnosti, nie k vlastizrade. Najhoršia nie je lož, ale polopravda – tá sa najťažšie odlišuje od reality. Keď má niečo reálny základ a prilepí sa k tomu niečo iné, ťažko sa odlišuje hranica medzi pravdou a lžou.“
Zacitoval aj priamo z procesu: „Keď sa jej predseda senátu pýta, či sa cíti vinnou, ona povie: Áno, cítim sa byť vinnou v zmysle obžaloby vlastizrady podľa súčasných právnych predpisov. Ale medzi riadkami naznačovala, že išlo o politickú činnosť, nie protištátnu.“
Konferencia k 75. výročiu
Konferencia k 75. výročiu procesu, ktorú 11, júna Bezák spoluorganizuje na pôde Právnickej fakulty UK, má podľa neho jasný cieľ: „Pre nás je to príležitosť uctiť si pamiatku Milady Horákovej a jej spolutrpiteľov. Mnohí boli právnici, advokáti. Takéto udalosti si musíme pripomínať, pretože kto si nepamätá históriu, ten si ju bude musieť zopakovať.“
Bezák zdôraznil, že ľudia v 50. rokoch žili „v takom farebnom svete ako my dnes“ a nevedeli si predstaviť, že môže prísť politický proces, kde budú ľudia nútení hovoriť vykonštruované veci a budú mučení. „To sa môže stať kedykoľvek,“ varoval.
Sú v procese paralely so súčasnosťou? Čítajte na ďalšej strane
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
