Dominika Onofrejová patrí k najznámejším slovenským cukrárkam súčasnosti, v cukrárskom online svete udáva trendy, inšpiruje začínajúce talenty a tým svojím sa aj živí. Špecializuje sa na drobné makrónky, ale svoje originálne umenie rozvíja aj v honosných svadobných tortách. Inšpirácie hľadá najmä v zahraničí – scrolluje aj cestuje a ochutnáva nielen ústami, ale aj očami, avšak ako sama vraví, nemusí skúsiť všetko.
Podnikať v cukrárčine znie ako splnený sen. Snívali ste už v detstve o vlastnej továrni na sladké?
V detstve som práveže snívala o tom, že sa stanem učiteľkou, potom zase spisovateľkou. Nakoniec sa mi niečo z toho predsa len splnilo. Cukrárky z celého Slovenska obdivujú naše koláčiky a torty, takže vlastne aj učím a tá kreativita je takisto na mojich pleciach – všetko totiž píšem z vlastnej hlavy.
Môžeme vo vašom prípade hovoriť o rozprávkovom podnikaní?
Rozprávkové? Áno aj nie. Je to fyzicky aj psychicky náročná práca, neoddeliteľnou súčasťou je napríklad aj práca so zákazníkmi a zamestnancami. Napĺňa ma to, čo robím, je to taký môj dream job, ale je to naozaj vydretý chlebík.
Kto alebo čo vás priviedlo k pečeniu? Spomínate si aj na váš prvý sladký výtvor?
U nás doma sa vždy cez víkend pieklo, prababky, babky aj mama, takže láska ku koláčom a k sladkému tam bola odjakživa. Prvé koláčiky, ktoré som upiekla boli cookies z Barbie knihy, vtedy som mala asi 12 rokov.
V tomto ma už ale moji synovia (11 a 6 rokov) dávno predbehli. Rozbíjajú vajíčka, hnetú cesto či vykrajujú medovníky. Snažím sa ich často zapájať, bola by som totiž rada, ak by som im vštepila lásku k pečeniu.
Podľa vašich slov je odhodlanie kľúčovým spúšťačom úspešného podnikania. Čo bolo pre vás hlavným impulzom, ktorý vás utvrdil v tom, že podnikanie je pre vás to pravé?
Jedna vec je uvedomiť si, že som v niečom dobrá, no druhá (tá ťažšia) je nakopnúť sa a začať. S mojím manželom sme spolu od 15, jeho rodičia podnikali, takže som veľmi mladá pričuchla k tomu, aké je podnikanie nestále, náročné, no zároveň oslobodzujúce. Keďže som vedela, čo presne ma čaká, tak som mala naozaj rešpekt, ale ani napriek tomu ma to neodradilo a išla som do toho po hlave.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
